Kyslíkový dlh

Neviditeľné dlane mi obopli hrdlo a pevne ho zovreli. V zúfalej snahe sa nadýchnuť som doširoka roztvoril ústa, no namiesto kyslíka som do krku vtiahol iba niekoľko komárov. Nechcené raňajky opustili moju ústnu dutinu spolu s pľuvancom, za aký by sa nehanbil ani starý bača Štefan z Očovej. Chytil som dych, šťavnato zahrešil a pomaly začal znova prepletať nohami…

received_485381412220994.jpeg

Ten chlap teda pekne kecal, keď nám tvrdil, že má najlepšie palivo v celom Khorogu. Pinin je totiž poriadne zhýčkaná potvora a miestny nízkotučný benzín sa mu ani trochu nepozdáva. Svoju nespokojnosť dáva na javo kašľaním a stratou otáčok. Dokonca aj miestny dedo stopár medzičasom zhodnotil, že bude v susednej dedine skôr pešo ako s nami. Auto trucuje ako tvrdohlavý malý fagan a bez pripomienok neprejde ani 500 metrov. Tak už dosť! Peťo končí s varovaním a prechádza na poriadny výprask. Pár sekún vytáča otáčky motora do červených čísel, až sa auto nakoniec umúdri a opäť začne naberať výškové metre. Nebude ich málo. Pred nami je legendárna cesta M41. Pamir Highway.

received_323300085290792.jpeg

V Turecku som mal pocit, že som vysoko, v Arménsku sme výšku Gerlachu prekonali o rovný kilometer. Aj tento môj rekord však práve padol a to som ešte ani nevystúpil z auta. Cesta údolím zavše presahuje 4 kilometre nad morom a nechystá sa klesať. Nechce sa veriť, že drobné kopčeky okolo nej dojedného presahujú najvyššie európske pohoria. Epické. Okolitá krajina na mňa až taký dojem nerobí. Je jednotvárna, šedivá a pripomína chladnú púšť. Cestovateľov z celého sveta však napriek tomu priťahuje ako magnet.

Počkať, to auto poznám! Presne takú istú švajčiarsku toyotu sme stretli na festivale Overland týždeň pred odchodom. Párik dôchodcov sa vtedy úplnou náhodou vyskytol na najväčšom stretnutí motonomádov na Slovensku. Teraz, po skoro dvoch mesiacoch sa spolu stretávame v samom strede Strednej Ázie. Babi si na nás dokonca spomína. Ráno vyrazili z mesta Murghab. Pri poznámke, že by sme tam dnes tiež radi prišli sa len zasmejú a poprajú štastie.

Stihli sme to. Iba strážnikovi pri vstupe do mesta sa nepozdáva, že sme po ceste išli príliš rýchlo. Ako to len môže vedieť, na takú diaľku nás predsa nemohol vidieť. Po tejto otázke žandár hrdo ukazuje ručný ďalekohľad s radarom, azda jediný v celom Pamíre. “Héj? To už sú dnes takéto mašiny?” Prehodí Peťo a už aj mu z ruky berie hračku v hodnote nášho auta. Pán policajt to vzdáva a púšťa nás ďalej. Obchod sme stihli, zásoby doplnili. Tábor dnes rozbíjame v mračne komárov kúsok za mestom.

Budím sa skoro. Peťo si však ešte spokojne odfukuje a mne tak napadá neodbytná myšlienka. Už dlho som si totiž nebol zabehať! Obúvam botasky a odkrytým častiam tela venujem slušnú dávku repelentu. Mračná komárov sú tu hojné a krvilačné. Nastavujem svoje športové hodinky. Údaj o výške hlási 3700 metrov nad morom. Škoda že nie 4000, to by bolo štýlovejšie. Pomyslím si a voľným tempom vyrážam po stopách Forresta Gumpa … asi 30 sekúnd. Len toľko trvá, kým sa začnem bez kyslíka zmietať v prachu cesty a vykašliavať komáre. Dobre. Takže to tempo dáme ešte voľnejšie a štýl behu indiánsky: sto metrov kráčam 50 bežím. Z pôvodne plánovaných 10 km nakoniec hrdinsky odbieham tri a pol. Stany predo mnou sa približujú šialene pomaly. Zadýchaný, doštípaný a spotený pribieham ku stanu, z ktorého sa práve súka do ružova vyspinkaný Peťo.

“Kde si bol?”

Odpovedám à la Harabin:

“Za-be-hať-si.”

“Hej? A koľko si dal?”

“Tri-a-pol?”

“Len tak málo…?”

Poznáte ten pocit, keď si aj chcete poriadne zahrešiť, ale nejde to? Ja ho poznám.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s