Budíme sa do vône ihličia a smoly a šikovne balíme stany – po týždni konečne preschli.
Do národného parku Saklikent to máme iba kúsok. Miesnym lákadlom je úchvatný skalný kaňon – toho času zatvorený. Miestny predavač vstupného ešte sladko spí na terase reštaurácie. Iba sa prevalí na druhý bok a poprosí nás, aby sme mu dali ešte dve hodinky. Kaňon fotíme spoza zamknutej bránky a poberáme sa dalej. Ešte by tu mal byť nejaký vodopád, tak ho skúsime pohľadať.
A robíme dobre. Presne toto sme totiž hľadali. K vodopádu vedie tristo metrová trasa korytom potoka. S rebríkmi a lávkami si nikto neláme hlavu. Kto sa nechce namočiť, ďaleko sa nedostane.
My sa ale kúpeme radi. Minerálka z Pamukkale na nás zanechala hrubú vápenatú škrupinu, takže takáto prírodná sprcha sa skvele hodí.
Okúpaní a naraňajkovaní pokračujeme k moru. Nejedného našinca zláka ponuka cestovky na dovolenku v Antálilí. Kto skúsi, neobanuje. Južné pobrežie je proste nádherné. Voda je priezračne čistá a malé pláže schované medzi útesmi sú plné už teraz, na začiatku sezóny.
Som celkom rád že nemusím šoférovať. Doprava v Antálií ke proste strašná. Na dvojpruhovú cestu sa vedľa seba pohodlne vojdú 4 autá, stopky sú na ozdobu a nie je nič výnimočné stretnúť auto v protismere.
Kemping sa dnes nekoná. Na dnešnú noc nás vo svojom študentskom bytíku ubytuje erazmáčka Domča. Po dvoch semestroch v cudzine už vie celkom slušne po turecky a rozpráva nám kopec zaujímavostí o miesnej kultúre. Ďakujeme za všetko, bolo to super.
Ráno o deviatej sedíme na kopci a užívame si výhľad. Na jeho úpätí sa rozkladajú zrúcaniny antického mesta. No, zrúcaniny. Tritisícročný amfiteáter vyzerá lepšie ako letné kino v Starom Smokovci.
Pri tankovaní nastáva zrada. Prehrdzavené potrubie to už nevydržalo a benzín namiesto do nádrže vyteká na koleso. Ešte že sme v Turecku. V malom obchodíku pri ceste kupujeme lievik, hadicu a dokonca aj vytúžený navijak. Takto vyzbrojení môžme vyraziť do vnútrozemia pohľadať nejakého zvárača.
KAMPET 