Mám rád večerné posedenia v hosteloch. Trochu vínka ich môže len a len spríjemniť. Niekedy sa však Náhoda rozhodne ich ešte trochu viac okoreniť…
Sme opäť raz v Gruzínsku. Hlavné mesto Tbilisi sa nás už nemôže dočkať. Prvú noc trávime pri Tbilisi Sea, jazere nad mestom, ktoré je v letných horúčavách obľúbeným cieľom domácich. Po nočnom daždi sme osviežení dvojnásobne.
Ráno nás čaká prehliadka mesta, ale hlavne Slovenka Zdenka, ktorá sa podujala robiť nám sprievodkyňu. Tbilisi jej učarovalo natoľko, že sa tu po prvej návšteve rozhodla presťahovať. Nedivím sa jej.
Centrum mesta (o predmestiach pomlčím) je nádherne. Historický dojem nekazí ani pohľad na moderné, architektonicky zaujímavé budovy a most. Nad tým všetkým bdie s mečom a chlebom v rukách Matka Gruzínska. Na tie schody hore k nej veru nezabudnem…
Večer trávime v rovnakom hosteli ako Zdenka. Pri vínku a syre sa čas rýchlo kráti. Som už na ceste do postele, keď sa začínajú diať veci.
Peťo náhle zisťuje, že mu čosi chýba a rozhodne sa to pohľadať v aute. Len čo si odomkne, zbehnú sa susedia a spustia krik. Peťo je obvinený že nabúral!
Vedľa parkujúce auto sa predkom letmo dotýka toho nášho. Jasná vec, hovorí si Peťo a s pocitom že je v práve súhlasí s privolaním polície. Tá je však po dychovej skúške nekompromisná – nafúkal si, daj vodičák. Nezaujíma ich pri tom, že naše auto sa za celý večer ani nepohlo, ba ani to, že k “nabúranému” autu po čase prichádza nič netušiaca slečna a spokojne s ním odchádza preč.
Vodičák je zadržaný. Od tejto chvíle som menovaný za šoféra.
KAMPET 