Až na okraj sveta… možno že aj takto pateticky by sa dala nazvať naša cesta, ak by zostala pri pôvodnom pláne. Pláne s krycím názvom Vladivostok.
Otváram Peťov inzerát a hľadím na mapu. Dobre, po dlhej ceste cez Áziu sa dostaneme až na ruský Ďaleký východ. Ale čo potom? Z Vladivostoku domov môžeme letieť, prípadne si dopriať dvojtýždňovú cestu vlakom po legendárnej Transsibírskej magistrále. V zdanlivo perfektnom pláne sa však objavuje vážny problém – auto.
Peťovo malé autíčko sa začínalo pomaličky podobať na expedičný špeciál. Stálo ho to kopec času a námahy, o peniazoch ani nehovoriac. Stále menej sa mu preto pozdávala myšlienka zanechať po výlete svoje vozidlo niekde na opačnom konci sveta. Dve magické anglické slovíčka low cost, ktoré sprevádzajú celý náš trip, zas nepriali nápadu naložiť auto do kontajneru a poslať ho domov loďou. Auto sa teda vráti na Slovensko spolu s nami!
A tak si sadám za počítač a začínam klikať do mapy. Turecko, Gruzínsko, Arménsko, Azerbajdžan… na nete aj vo všemožných bedekroch hľadám prírodné i kultúrne pamiatky a lokálne zaujímavosti. Trasa naberá kontúry a kľukatí sa uličkami starobylých miest a údoliami vysokých pohorí. Každú chvíľu pristihujem samého seba pri tom, že sa usmievam od ucha k uchu ako blbec. Už teraz sa vidím ako ležím na karimatke v tieni neznámeho kaukazského končiara. Irán, Turkmenistan, Uzbekistan… v hlave už počujem spevy muezínov zvolávajúce pravoverných k rannej modlitbe. Tadžikistan, Kirgizsko a Kazachstan… cítim ako mi zaľahlo v uchu na jednom z pamírskych horských sediel. Pri brehoch Bajkalu to napokon stáčam na juh a plánujem veľký finiš – Mongolsko!
Spiatočná cesta povedie cez rozľahlé Rusko. Ak nám na konci leta zostane ešte trocha času, stihneme ešte návštevu cárskeho mesta na Neve a Jantárová cesta nás napokon privedie až domov.
Zadajte názov súboru – hlási program keď ukladám finálnu trasu. Bez dlhého rozmýšľania napokon píšem: KAMPET – Mongolsko 2019.
KAMPET 