Samarkand. Druhé najposvätnejšie miesto Islamu. Vraví sa, že päť ciest do tohoto prekrásneho mesta vynahradí pravovernému moslimovi púť do Mekky. Mohamedán síce nie som, ale aj tak na mňa slovko Samarkand pôsobí priam mysticky.
Cesta sem je už taká kúzelná nie je. Asi najlepšie ju vystihuje prívlastok pre dlhú púť veľmi typický – strastiplná. Auto sa na totálne rozsekanej diaľnici postupne zbavuje nepotrebných dielov: plastového krytu ťažného oka, drobnej krytky v pravom prednom kolese, nakoniec z auta odpadáva kusisko pravej zadnej pružiny tlmiča. Pinin potrebuje doktora!
A my ostatní zase oddych. Dvojdňová pauza v miestnom hosteli príde vhod. Hneď ráno sa všetci spoločne vyberáme hľadať servis. Motorkári menia pred Pamírom pneumatiky, nám postačí keď auto pôjde tak, ako má.
V Uzbekistane je fabrika na Daewoo … teda pardón, na Chevrolet. Domáci tu na ničom inom nejazdia a naše Mitsubishi mnohí ani nepoznajú. Pre nás to znamená, že pružiny na Pinina sú tu vysoko nedostatkový tovar. Nevadí, budú pasovať aj tie z japonského mikrobusu. To, že je s nimi auto vyššie o 5 cenťákov je pre nás len a len dobre.
Človek je tvor spoločenský. Na každého však občas príde chvíľa, kedy potrebuje byť chvíľu osamote, iba so svojimi myšlienkami. Ja som si na moje “hlboké úvahy” nemohol nájsť lepší čas, ani miesto. Nočný Samarkand je magický. Pri troche predstavivosti môžete preniknúť pod hrubú škrupinu moderného veľkomesta a vrátiť sa v čase do dôb krutého Amira Timúra, či jeho vzdelaných a pre vedu nadchnutých potomkov. Zo zasnenia ma preberá strážnik, ktorému sa nepáči, že sa pomedzi Madrásy Registanu prechádzam bez vstupenky. Sorry kámo, veď ja už utekám.
Poliakov sa nezbavíš. My ich vysadíme v Khive a oni sa o tisíc kilometrov ďalej trafia presne do nášho hostela. Marek ani Anastázia neveria vlastným očiam. Usmievavá poľka má dnes dokonca narodeniny. Náhoda? Nie, na tom meste asi predsa niečo bude…
KAMPET 