Kategória: Mongolsko 2019

Neviditeľné dlane mi obopli hrdlo a pevne ho zovreli. V zúfalej snahe sa nadýchnuť som doširoka roztvoril ústa, no namiesto kyslíka som do krku vtiahol iba niekoľko komárov. Nechcené raňajky opustili moju ústnu dutinu spolu s pľuvancom, za aký by sa nehanbil ani starý bača Štefan z Očovej. Chytil som dych, šťavnato zahrešil a pomaly začal znova prepletať nohami…

Ten chlap teda pekne kecal, keď nám tvrdil, že má najlepšie palivo v celom Khorogu. Pinin je totiž poriadne zhýčkaná potvora a miestny nízkotučný benzín sa mu ani trochu nepozdáva. Svoju nespokojnosť dáva na javo kašľaním a stratou otáčok. Dokonca aj miestny dedo stopár medzičasom zhodnotil, že bude v susednej dedine skôr pešo ako s nami. Auto trucuje ako tvrdohlavý malý fagan a bez pripomienok neprejde ani 500 metrov. Tak už dosť! Peťo končí s varovaním a prechádza na poriadny výprask. Pár sekún vytáča otáčky motora do červených čísel, až sa auto nakoniec umúdri a opäť začne naberať výškové metre. Nebude ich málo. Pred nami je legendárna cesta M41. Pamir Highway.

V Turecku som mal pocit, že som vysoko, v Arménsku sme výšku Gerlachu prekonali o rovný kilometer. Aj tento môj rekord však práve padol a to som ešte ani nevystúpil z auta. Cesta údolím zavše presahuje 4 kilometre nad morom a nechystá sa klesať. Nechce sa veriť, že drobné kopčeky okolo nej dojedného presahujú najvyššie európske pohoria. Epické. Okolitá krajina na mňa až taký dojem nerobí. Je jednotvárna, šedivá a pripomína chladnú púšť. Cestovateľov z celého sveta však napriek tomu priťahuje ako magnet.

Počkať, to auto poznám! Presne takú istú švajčiarsku toyotu sme stretli na festivale Overland týždeň pred odchodom. Párik dôchodcov sa vtedy úplnou náhodou vyskytol na najväčšom stretnutí motonomádov na Slovensku. Teraz, po skoro dvoch mesiacoch sa spolu stretávame v samom strede Strednej Ázie. Babi si na nás dokonca spomína. Ráno vyrazili z mesta Murghab. Pri poznámke, že by sme tam dnes tiež radi prišli sa len zasmejú a poprajú štastie.

Stihli sme to. Iba strážnikovi pri vstupe do mesta sa nepozdáva, že sme po ceste išli príliš rýchlo. Ako to len môže vedieť, na takú diaľku nás predsa nemohol vidieť. Po tejto otázke žandár hrdo ukazuje ručný ďalekohľad s radarom, azda jediný v celom Pamíre. “Héj? To už sú dnes takéto mašiny?” Prehodí Peťo a už aj mu z ruky berie hračku v hodnote nášho auta. Pán policajt to vzdáva a púšťa nás ďalej. Obchod sme stihli, zásoby doplnili. Tábor dnes rozbíjame v mračne komárov kúsok za mestom.

Budím sa skoro. Peťo si však ešte spokojne odfukuje a mne tak napadá neodbytná myšlienka. Už dlho som si totiž nebol zabehať! Obúvam botasky a odkrytým častiam tela venujem slušnú dávku repelentu. Mračná komárov sú tu hojné a krvilačné. Nastavujem svoje športové hodinky. Údaj o výške hlási 3700 metrov nad morom. Škoda že nie 4000, to by bolo štýlovejšie. Pomyslím si a voľným tempom vyrážam po stopách Forresta Gumpa … asi 30 sekúnd. Len toľko trvá, kým sa začnem bez kyslíka zmietať v prachu cesty a vykašliavať komáre. Dobre. Takže to tempo dáme ešte voľnejšie a štýl behu indiánsky: sto metrov kráčam 50 bežím. Z pôvodne plánovaných 10 km nakoniec hrdinsky odbieham tri a pol. Stany predo mnou sa približujú šialene pomaly. Zadýchaný, doštípaný a spotený pribieham ku stanu, z ktorého sa práve súka do ružova vyspinkaný Peťo.

“Kde si bol?”

Odpovedám à la Harabin:

“Za-be-hať-si.”

“Hej? A koľko si dal?”

“Tri-a-pol?”

“Len tak málo…?”

Poznáte ten pocit, keď si aj chcete poriadne zahrešiť, ale nejde to? Ja ho poznám.

“Pozor, jama! Trééésk!” Každá chytená jama motoristu zabolí. Pri tomto zvuku som však zatol zuby a hlavu stiahol medzi ramená, ako nindžakorytnačka do panciera. “Tak. A tlmič je vprdeli…” Pravý predný tlmič zatúžil po troche slobody. Doslova prerazil úchyt a teraz si na nerovnostiach veselo poskakuje, hrkoce, zavše zospodu zaklope na kapotu. Naša záchrana je mestečko Khorog.

Pár kilometrov pred mestom berieme stopárku. Mixom ruštiny a angličtiny nám odporúča v meste parádny hostel, my by sme však potrebovali parádneho mechanika. Mladý recepčný o jednom vie (meno som zabudol, volajme ho Fero) a vychvaľuje ho do neba. Ferove kvality potvrdzuje aj správca, kuchárky a upratovačka. Za dobrú radu im lepíme nálepku na pol okna a vyrážame hľadať servis.

A v prvej uličke sa strácame.”Čo hľadáte chlapi? Mechanika? No najlepší je Fero. Ten opraví všetko.” Starý Fero je drobný šľachovitý chlapík. Veľa nenahovorí, ale okamžite maká. Zhodí koleso, vyberá tlmič. “Toto treba vymeniť, keď to dnes objednám, o tri týždne je to tu z Moskvy.” No to určite! Keď si Fero taký macher, tak sa predveď. Fero mizne a za pol hodiny na auto primeriava nový diel z úplne iného auta. Nepasuje. Vôbec, akože, ani vizuálne. To by ale nebol Fero. V pravej ruke pravidelne strieda zváračku a rozbrusovačku. Pridá, uberie a odrazu má v ruke presný diel na Mitsubishi. Ešte stlačit pružinu (tu pomáhala celá ulica), priskutkovať, a tlmič je ako nový. Ferov syn nám nakoniec umýva auto. Jeho brat, miestny futbalový tréner, nás zas prevedie po ich dome, porozpráva o kultúre, futbale, minulosti, o Afgáncoch aj Sovietoch. Ľudia to tu naozaj nemajú ľahké, ale všetko zvádajú s pokorou.

“Máte doma poľovníka?” Pýtam sa nakoniec, ukazujúc na loveckú trofej na dome.

“To je Marco Polo, horský baran,” poučí ma domáci pán. “Kedysi visel na každom dome. Je to symbol nás Pamírčanov. Vysoko v horách vie prežiť v najhorších podmienkach. Je ako my, ľudia z hôr. Nezlomný…”

A začali sme stúpať. Rozpálené púštne údolia sme vďačne zanechali hlboko pod sebou a po týždňoch horúčav sme opäť vo vlasoch pocítili chladný vzduch. Sviežou zeleňou horských lúk a zasneženými vrcholmi nás privítal doslova iný svet. Krajina ľudí hrdých na svoj národ, nie však na svoju Tadžitskú vlasť – Pamír.

Spomedzi všetkých “stanových” republík je Tadžikistan najchudobnejší. Môže za to centralizácia, neúrodná horská krajina, ale hlavne vojna. Hrdí ľudia z horských oblastí sa po rozpade Sovietského zväzu iba ťažko zmierovali s faktom, že odteraz sú v područí cudzieho národa – Tadžikov. Výsledkom bola občianska vojna v 90-tych rokoch minulého storočia.

Za kopcom je strašidlo. Iba tak sa dá vysvetliť to množstvo varovných tabúľ a vojenských kontrol na tomto horskom prechode. Kopec nad cestou priam láka na výstup. Túra sa tu ale neodporúča. Ľahko sa totiž môže stať, že tu neopatrný turista začne rozhadzovať rukami-nohami, a to nie práve od radosti… Tým strašiakom, pre ktorého sa tieto hory zmenili na mínové polia je Afganistan.

Dolu pod kopcom stojí vojenská stanica. Osemnásťroční chalani tu, vrámci vojenskej služby, kontrolujú autá vchádzajúce do pohraničnej oblasti. Ich mladícke tváre a maskáčové uniformy pripomínajú detskú hru na vojakov. Samopal na ramene však nie je na guličky a pokiaľ sa neoverí naša totožnosť, ostáva odistený.

Ostrí chlapci tu nie sú na parádu. Táto oblasť je rajom pašerákov a prvou zastávkou pre heroín, ktorý nakoniec končí aj v našich uliciach. Ani nechcem vedieť, koľko domácich si takto vylepšuje svoju biednu finančnú situáciu. Málo ich ale nebude…

Domorodci nechápu náš záujem o Afgáncov. Pýtame sa, či sú nebezpeční a či s nimi majú problémy. Ale kdeže, odpovedajú oni. Štátna hranica tu pre domácich veľa neznamená. Každá rodina má na Afgánskom brehu tetu, strýka, či bratranca. V sobotu k nim chodia na farmárske trhy, rovnako ako my do Nového Targu v Poľsku. Taktiež zdieľaju rovnaký jazyk, na hony vzdialený od iránskeho jazyka fársí, ktorým sa hovorí v Dušanbe, alebo, ako hovoria miestni, tam dole. Opis Tadžikov z podhoria doplnia aj gestom ruky spustenej do výšky kolien, presne akoby chceli popísať trpaslíka. Sami sa na označenie Tadžik môžu uraziť. Neznalého európana však len s úsmevom opravia so slovami.

“Tu Tadžika nenájdeš. My sme totiž národ z hôr, ľudia z Pamíru.”

Človek musí vyskúšať všetko. Niekedy sa popáli, inokedy poučí o tom, aké sú niektoré veci malicherné a iné drobnosti zas veľmi dôležité. Tadžikistan je toho skvelým príkladom.

Lepšie miesto na kemping sme si ani nemohli predstaviť. Ešte pri raňajkách vychutnávame krásu Siedmeho jazera, keď tu zrazu sa k nám prišuchce deduško večerníček v moslimskej verzií. Má na hlave bielu čiapočku, pestovanú bradu a na pleci motyku. Dobrou ruštinou sa vypytuje čo sme zač a čo robíme na jeho pozemku.

Ten výraz v tvári teda naozaj neviem odhadnúť, ale keby aj letela motyka, hádam sa uhnem. Nakoniec teda opáčim.

“Nehnevajte sa, sme cestovatelia zo Slovenska a v noci sme tu prespali. Nevedeli sme, že tu niekto býva.”

“To nič, ja len aby som vedel”, usmeje sa dedo, popraje pekný deň a už aj okopáva políčko na brehu jazera. Po predchádzajúcich návštevníkoch ostala na brehu pekná spúšť. Len čo dedo zočí odpadky, hneď ich začne trpezlivo zbierať. Nerozčuľuje sa, svoje jazero si proste udrziava čisté.

Po deduškovi sa z malej chalúpky vykotúľa aj pani domáca s malou ratolesťou (skôr vnučkou ako dcérou). Deťom treba robiť radosť. Pero, notes a pexeso musí gazdiná najprv svedomito skontrolovať. Vporiadku, teraz si už malá môže veselo maľovať.

To posledné, čo by som čakal v Tadžikistane, je dokonale zachovalý veterán Aston Martin. Taký, na akom jazdil agent 007. Bežný slovenský majiteľ by ho držal pekne v teplúčku a bezpečí. Bežný britský pár si ho nechá doviezť do Kazachstanu, aby na ňom mohol brázdiť rozbité horské cesty. Nejako mi to hlava neberie. Prevetrať svoje veterány, v hodnote rodinného domu, si sem prišlo ešte dalších päť posádok. Tak nech sa darí.

Dominantou Dušanbe je stožar. Meria 165 metrov a ten náš (skvost) by popri ňom zrejme vyzeral ako špáradlo do zubov. Hrdo sa týči nad moderným, bohatým mestom plným atrakcií, múzeí a hotelov. Mimochodom, tie hotely …

Peťo je zvláštny človek – keď dostane nápad, nikdy neviem či sa mám začať tešiť, alebo báť. Na otázku kam ideme  odpovedá iba tajnostkárskym úsmevom. Dnes má však narodeniny, takže to bude asi niečo extra.  Takýto kaliber som ale fakt nečakal.

S batohom na pleciach, v spotenom tričku a s vietnamkami na nohách stojím na recepcií  5* hotela Hayat Regency. Ešte aj popri záhradníkovi vyzerám ako žobrák a z toho množstva luxusu som nepokojný ako kamzík na Podunajskej rovine. Keby mi nosič nešlohol karimatku, asi by som si ju z nervozity rozložil už vo výťahu. Peťo si v luxusnom apartmáne iba spokojne krochká blahom, zachvíľu ma ale pozýva do wellnessu. Kam?!

Večer sa z desiateho poschodia hotelovej izby pozerám na svetielkujúce mesto. Načo je toto všetko vôbec dobré. Zamestnanci tohoto hotela by za jednu noc v ňom museli utratiť mesačnú výplatu. Deduško z hôr snáď toľko peňazí pokope ešte ani nevidel. Deň v takomto luxuse je nezabudnuteľný zážitok. (Díky Peterko) Ale už teraz sa teším, že zápach snobstva vymením za vôňu lúky a svetlá neónov na hviezdne nebo.

 

Tá mapa je na nezaplatenie. Srdce každého, ako šmirgeľ drsného colníka, obmäkkčí cesta prstom po zaprášenej mape, nalepenej na kapote nášho expedičného mini autíčka. Psík nič nevyňuchal, colník zas (chvala Bohu) nič nenašiel. Takže po, hádam, doposiaľ najrýchlejšom prechode hraníc, sa ocitáme v Tadžikistane.Hory! Bože, ako veľmi ste nám chýbali. Tá púšť má niečo do seba, ale pre nás chlapcov z pod Tatier raz vidieť postačí. Hneď za čiarou sa, ako na povel, z piesku dvíhajú skalné končiare, zatiaľ iba maličký prísľub velikánov z Pamírskeho pohoria.V prvom mestečku si doprajeme čosi teplého do žalúdka a celí nedočkaví sa vydávame zbierať výškové metre. Vylepšiť si trochu karmu nezaškodí. Pána stopára vykladáme skoro až pred domom. Ten nám zase za odmenu horečne vysvetľuje cestu hore údolím. Zrejme pôsobíme dosť hlúpo. Hore totiž vedie jediná cesta a zablúdiť tu je prakticky nemožné. Ale myslel to s nami dobre.Horskému údoliu dalo názov sedem jazier s priezračne čistou vodou. Kúpať sa v nich dá, málokto však bodanie ľadovej vody vydrží dlhšie ako 30 sekúnd. Na plávanie však nemyslíme. Pomaly sa stmieva a my máme pred sebou ešte dlhú cestu až hore, na Siedme jazero.Švajčiari to už vzdali. Ich dve malé ratolesti sa čľapkajú v studenej vode Tretieho jazera a pobehujú okolo auta. Ich tatko už má isté skúsenosti. So svojim, 4 metre vysokým, obytným Mercedesom už zrušil niekoľko káblov a dopravných značiek. Skalný previs nad úzkou cestou by bol už určite nad jeho schopnosti.Svetla ubúda, cesta sa zužuje, dvíha, dokonca mizne z mapy. Už to však nie je ďaleko. V hustnúcej tme sa na rad dostávajú aj prídavné svetlá. Som celkom rád, že osvetľujú iba cestu a nie hlboký zráz s hučiacou riekou pod nami. Hukot vody však po chvíli utícha. Obklopené skalnou hradbou sa v mäkkom svetle mesiaca trblieta jazero.

Len si tak sedím pri ceste, lúskam slnečnicové semienka a premýšľam o 50 gramovom kúsku ocele. Pravé predné koleso sa stará o moje pohodlné sedenie, obnažený brzdový kotúč sa leskne v žiare slnka, brzdové čeľuste sa bezmocne hompáľajú obesené na hadičke. Všetko pre jedinú nezvestnú skrutku.

Ráno sa lúčime s kolegami. Poliaci smerujú do Kirgizska, motorkári zas tam, kde ich pustia. Totiž, aby sme si rozumeli, maďara nechcú ani za svet pustiť do Afganistanu, aby ho náhodou neuniesol Taliban. Španiel sa zas nedostane do Tadžikistanu, pretože jeho platba sa zasekla niekde v polke cesty na ambasádu a novú žiadosť podať nemôže. Nemôžem sa ubrániť doternej myšlienke, že nám jediným to ide akosi hladko.

Mladý majteľ Samarkandského servisu dostal jasné pokyny: vymeniť pružiny, zavariť výfuk, prečistiť hrdzou zanesenú brzdu. Ale čo si dnes neurobíš sám …

To, že fachmani v servise považovali moju opravu výfuku drôtom za večnú síce beriem ako kompliment, ale myslím, že sa tam predsa ešte vrátime, aby oprášili zváračku. Samozrejme zadarmo, nechcú si predsa robiť zlú reklamu. So šéfmechanikom sa lúčime druhý krát … no ešte nie naposledy.

V polovici cesty na hranice začne brzda divoko rachotiť. Hneď nato sa zahryzne do kotúča ako besný doberman, div že neodtrhne koleso. O minútku na to si už s Peťom pri aute dávame preteky v zízaní a škrabaní sa po hlave. Čo tomu dopekla môže byť?

Vedeli ste, že po oprave japonského auta vám nesmie ostať žiadna skrutka? Uzbeci to nevedeli a brzdové čeľuste primontovali k ramenu iba v jednom bode namiesto dvoch.

Pátracia akcia sa začína. Servisákom sa nedá dovolať, do vyšetrovania sa teda púšťa okoloidúci chlalan. Perfektnou angličtinou nám vysvetľuje, že z práce v Austrálií si sem odbehol iba na dovolenku a za rodičmi. Úlohy delíme nasledovne: on vyráža zháňať skrutku po okolitých dedinách, ja zatiaľ odháňam od auta dobromyseľných šoférov. Kažé dve minúty sa pristaví aspoň jeden čo by chcel pomôcť, ale fakt nemá ako …

Taxík sme tu ale ešte nemali. Vystupuje s neho náš kamoš servisák. Od hanby by sa najradšej pod zem prepadol. Z tašky loví malinovky a fajnové pečivko s mletým mäskom, čoby pozornosť podniku pre vyhladovaných európanov. Z vrecka zas päť skrutiek … z ktorých ani jedna nepasuje. Nakoniec nám berie tú jedinú správnu skrutku a poďho hľadať jej kamošku.

Po štyroch hodinách prichádza chvíľka pravdy. Heuréka, pasuje. Milý mechanik nám nedovolí ani len dotknúť sa náradia. Osobne všetko namontuje, overí, dotiahne. Keby mohol, tak nás asi dotlačí až na tadžitskú hranicu, len aby sa tých prekliatych Slovákov už konečne zbavil.

Samarkand. Druhé najposvätnejšie miesto Islamu. Vraví sa, že päť ciest do tohoto prekrásneho mesta vynahradí pravovernému moslimovi púť do Mekky. Mohamedán síce nie som, ale aj tak na mňa slovko Samarkand pôsobí priam mysticky.

Cesta sem je už taká kúzelná nie je. Asi najlepšie ju vystihuje prívlastok pre dlhú púť veľmi typický – strastiplná. Auto sa na totálne rozsekanej diaľnici postupne zbavuje nepotrebných dielov: plastového krytu ťažného oka, drobnej krytky v pravom prednom kolese, nakoniec z auta odpadáva kusisko pravej zadnej pružiny tlmiča. Pinin potrebuje doktora!

A my ostatní zase oddych. Dvojdňová pauza v miestnom hosteli príde vhod. Hneď ráno sa všetci spoločne vyberáme hľadať servis. Motorkári menia pred Pamírom pneumatiky, nám postačí keď auto pôjde tak, ako má.

V Uzbekistane je fabrika na Daewoo … teda pardón, na Chevrolet. Domáci tu na ničom inom nejazdia a naše Mitsubishi mnohí ani nepoznajú. Pre nás to znamená, že pružiny na Pinina sú tu vysoko nedostatkový tovar. Nevadí, budú pasovať aj tie z japonského mikrobusu. To, že je s nimi auto vyššie o 5 cenťákov je pre nás len a len dobre.

Človek je tvor spoločenský. Na každého však občas príde chvíľa, kedy potrebuje byť chvíľu osamote, iba so svojimi myšlienkami. Ja som si na moje “hlboké úvahy” nemohol nájsť lepší čas, ani miesto. Nočný Samarkand je magický. Pri troche predstavivosti môžete preniknúť pod hrubú škrupinu moderného veľkomesta a vrátiť sa v čase do dôb krutého Amira Timúra, či jeho vzdelaných a pre vedu nadchnutých potomkov. Zo zasnenia ma preberá strážnik, ktorému sa nepáči, že sa pomedzi Madrásy Registanu prechádzam bez vstupenky. Sorry kámo, veď ja už utekám.

Poliakov sa nezbavíš. My ich vysadíme v Khive a oni sa o tisíc kilometrov ďalej trafia presne do nášho hostela. Marek ani Anastázia neveria vlastným očiam. Usmievavá poľka má dnes dokonca narodeniny. Náhoda? Nie, na tom meste asi predsa niečo bude…

V oriente nie je nič obyčajné. Ku každému miestu sa viaže legenda, ku každej osobnosti zas neuveriteľný životný príbeh. Keď ale prestáva fungovať fyzika a metrické jednotky sa odrazu zbláznia, tak to začína byť podozrivé…

Mesto Khiva si už na turistov zvyklo. Orientačné tabule a smerovníky privedú nič netušiacich turistov zaručene k spoplatnenej bráne s turniketom, zatiaľ čo tí zvedavší poľahky objavia grátis vstup do starého mesta pre domácich. Ono je to vlastne taký veľký “skanzen”. Za masívnymi hlinenými múrmi mesta si domáci ďalej žijú svoj, viac či menej, pokojný život v tieni palácov a minaretov.

Poliakov sme nechali túlať sa uličkami mesta, a v sprievode dvoch motorkárov sme sa pohli ďalej. Prostredným z trojice klenotov Hodvábnej cesty je mesto Bukhara. Len Mikel má z jeho názvu srandu: náramne sa sa totiž podobá na výraz, ktorý v španielčine označuje teplých chlapcov. No a čo, aj tak tam s chalanmi ideme!

To mesto je krivé. Nie, vážne, paláce a madrasy svojou nádherou vyrážajú dych, ale študentovi stavbáriny udrie do oka iný detail. V Bukhare by ste pravý uhol proste hľadali márne. Palác na námestí sa už stovky rokov ponad fontánu dôverne nakláňa smerom k madrase, akoby jej chcel niečo pošepkať. Tá sa však, ako urazená frajerka, odkláňa na opačnú stranu a nechce od neho nič počuť. Nuž, asi zamlada pokukoval po minaretoch…

A teraz k tomu zázraku na počkanie. Cesta do magického Samarkandu predsa nemôže zostať bez fantastického zážitku.

Večne smädný Pinin si už opäť pýta svoj prídel. Zastavujeme na malej čerpačke a dopĺňame zásoby paliva. Moja chabá znalosť ruštiny mi na túto činnosť tak akurát postačuje – pumpár do každej bandasky načapuje 20 litrov. Hotovo.

Ale počkať, žeby som odrazu tak zmocnel? “Plné” kanistre sú dnes akési ľahké. Takže ešte raz a dočapovať do plna. Keď tu zrazu … aleluja, stal sa zázrak!

Ručička na ciferníku starého stojanu ukazuje, že do našich 20 litrových bandasiek sa zmestilo po 27 litrov benzínu. Vidím dobre, alebo som bol pridlho na slniečku? So smiechom pumpárovi doplácam požadovanú (a trochu zjednanú) sumu.

Obsah zázračných bandasiek za chvíľu minze v nádrži auta. Výsledok? Presne plná 40 litrová nádrž. Ešte že tak, tých kúziel už bolo na dnes dosť. Ale aspoň sme zistili, ako všetky tie príbehy vznikajú…

Kto bol raz v Iráne, ten si ho nevie vynachváliť. My s Peťom sme to potešenie zatiaľ nemali, zato sme však mali štastie na jedného neobyčajného Iránca.

Mustafa je taká veselá kopa. Vie trochu po rusky, niečo po anglicky a rukami vysvetlí všetko ostatné. Najčastejšie ho zastihnete ako kamiónom s kazašskými značkami brázdi cesty strednej Ázie.

Čo urobí kamionista, keď v prístave uvidí turistov? Dá im keksík, usmeje sa popod fúz a zaželá pekný deň. Na lodi im potom vždy pri raňajkách a pri večeri rozpráva vtipy a zážitky zo života. Dokonca aj nekonečné vylodenie pri ňom zbehne o čosi rýchlejšie.

Prístav opúšťame s dvojicou poliakov. Pôvodne im odvoz sľúbil ich kamarát “Iranczik” Mustafa. Nakoniec sa však zdržal na hranici. Neštastnej poľke Stazke je ľúto, že sa s Iránčikom nestihli rozlúčiť a už ho zrejme nikdy neuvidia. Keby len ona vedela.

Som nervózny a unavený. Už tri hodiny som mal spať, no miesto toho trčím na uzbeckej hranici. No počkať, ten hlas predsa poznám. Z kabíny kamiónu vedľa mňa sa ozýva:

“Hello, nechóčeš čaj???”

No to ma podrž, veď to je Iránčik! Tak nakoniec bude v Uzbekistane predsa skôr než my.

Náš kolega, Kanaďan Nicolas je nadránom nervózny a čosi hľadá. V rukách smutne zviera jednu motorkársku topánku, ktorej už od včera chýba kamoška.

“Merde!”

Zahreší, a vtom už osamelá bagandža letí kdesi do púšte. Pár hodín nato sa naše cesty rozchádzaju…

Spomínal som už cestu k Aralu? Určite áno, nespomenul som však cestu späť! Hnet po návrate na hlavnú cestu obiehame tirák s povedomým nákladom. Takýto bager predsa viezol … Iránčik!

Mustafa, povšimnuvší si nášho auta, okamžite vyskakuje z kamiónu a nad hlavou máva stratenou motorkárskou topánkou. No to ma podrž! Nicolas je už síce ďaleko, ale aspoň sme vyriešili záhadu.

Druhá topánka letí, tento krát z Mustafových rúk, do púšte a nášho kamoša zaujíma ako sa nám darí.

“Včera bolo horúco, ale dnes už je to fajn…”

“No jasné, ja som totiž volal Bohu…”

“Čože?”

“Vieš, moslimovia sa modlia k Bohu päť krát denne. Ja mám ale na pána Boha telefón. Ja mu ráno zavolám – hej Bože, včera bolo strašne horúco, urob s tým niečo – no a vidíš, funguje to.”

No tak sa maj, Mustafa, my ideme do Khivy.

A po tomto prekrásnom uzlíku na hebkej niti hodvábnej cesty nás opúšťajú aj Poliaci. Mocné hradby slávneho mesta (o ktorých ešte bude reč) nechávame za sebou a v, o čosi okresanej, stvorčlennej skupine si to, popri Turkménskych hraniciach, dalej šinieme púšťou. Koho to však nevidím stát na okraji cesty?

Mustafa má ruky čierne po lakte, a len s námahou si pod fúzom udržiava povestný úsmev. Defekt nepoteší nikoho, hlavne ak hrozí, že sa náklad po prasknutí ďalšieho kolesa prevráti do piesku púšte. Problémom sú výstužné drôty z pneumatiky, ktoré sa, ako na potvoru, zamotali do náboja kolesa a znemožnujú jeho otáčanie. Iránčik dnes zabudol zatelefonovať Bohu. Našťastie má ale kamarátov z Európy.

Po dvoch zničených pílkach si s drôtmi nakoniec poradil naviják na nárazníku Peťovho autíčka. Zvyšok dokončili Mikelove kombinačky, no a s nasadením nového kolesa si už skúsený tirák poľahky poradí. Odmena nás nemine: celý chleba a pol melóna k tomu. Tu v púšti aj tak viac než dosť. Pocit z pomoci priateľovi, ktorý u nás hreje pri srdci, tu v púšti príjemne chladí.

Maj sa dobre, Mustafa. Veď kto vie, možno sa naše cesty ešte stretnú. Bude stačiť ak zatelefonuješ Bohu.

Neprajem to ani najhoršiemu nepriateľovi. Stráviť celú noc na hraniciach je proste na nervy priemerného európana priveľa. A to máme ešte šťastie, že sme turisti.

Výraz “turista” z duše neznášam. Ja som predsa cestovateľ, a nie žiadny pajác s visačkou na krku. Keď mi to však pomôže predbehnúť kilometrovú kolónu čakateľov na prechod cez hranice, budem turista aj desať krát.

Spočiatku som sám pohoršený z nášho morálneho úpadku, ale tu je to proste tak. Sami domáci nás s úsmevom posielajú pred seba, nikto nehromží, všetci sú spokojní.

Je osem hodín večer. Stojíme pred bránou a maratón sa práve začína. O slabé dve hodinky máme za sebou Kazachstan a začína sa naozajstná zábava.

V Uzbekistane to berú vážne. Pri pohľade na horu batožiny, ktorú musia domáci zložiť zo strechy auta, precliť a opäť naložiť, sa mi chce plakať. Európsky pas opäť raz nesklamal. Colník nás bez slova posúva k okienku. Predbiehame pritom najmenej dve desiatky nešťastníkov. Tu už sa objavujú aj škaredé pohľady – o jednej ráno je mi to už ale jedno…

O štvrtej ráno máme túto odyseu konečne za sebou. Po nekonečných 7 hodinách mi karimatka uprostred púšte pripadá ako luxusný hotel. Zo sladkého sna ma ale budí horúce Uzbecké slnko. Pred nami je ešte fúra kilometrov po hroznej ceste, musíme sa pohnúť ďalej. Našim dnešným cieľom je Aralské more … alebo skôr to, čo po ňom zostalo.

Na svete by ste asi márne hľadali väčšiu ekologickú katastrofu, ako je zánik Aralského jazera. V meste Moynaq, ktroré roky žilo z rybolovu, po ňom zostali len suché brehy, opustený maják a hrdzavé vraky lodí. Ľudia ale potrebujú z niečoho žiť. Miestni obyvatelia preto premenili prírodnú tragédiu na svoju výhodu. Cestovatelia z celého sveta si sem chodia fotiť to, čo zostalo z kedysi prosperujúceho prístavu a v mestečku, ako huby po daždi, rastú nové domy, hotely, obchody, dokonca aj 4D kino.

Sme na dne. Na dne kedysi obrovského jazera, ktoré dávalo úrodu poliam a prácu ľuďom. Byť na dne má ale jednu obrovskú výhodu – dá sa od neho odraziť, a ísť ďalej …