Hory. Sú rozľahlé, vysoké a neuveriteľne rozmanité. Z hodín zemepisu síce viem, že Turecko je hornatá krajina. Niečo takéhoto som ale nečakal. Hneď po odchode z Istanbul sa nám ponúkol nevšedný pohľad – na jednej strane more, na druhej zase zasnežený tritisícový končiar.
Po raňajkách v malom mestečku dohadujeme plán na dnešný deň. Po dvojdňovom oddychu by sa hodilo dať si trochu do tela. A práve na to sa skvele hodí menšia túra po tureckých kopcoch. Opúšťame hlavný ťah a začíname stúpať do kopcov. Horská cesta nás vedie pomedzi nové hotely, skoro z každého dvora sa leskne drahé nemecké auto. Avšak už nie dlho.
Prichádzme do horskej dedinky Bozdag. Domáci nám vďačne poradia smer na rovnomennú horu nad dedinou, nechápu však čo za bláznov sa chce v takom teple trepať kdesi na kopec.
Vydávame sa stúpať po chodníku … ktorý vzápätí mizne. Takže pekne po vlastnej osi – cez borovicové lesy a pichľávé húštiny, voňajúce mätou a oregánom.
Zmordovaní a doškriabaní vystupujeme na hrebeň, kde nás už čaká Tomáš. Ten sa mimochodom ani nezadýchal. Odtiaľto už poľahky trafíme na 2154 metrov vysoký Bozdag. Tu si teda viem predstaviť hrebeňovku.
Jazero vo vedľajšej doline je zrejme obľúbeným sviatočných cieľom miestnych výletníkov. Svedčí o tom promenáda aj kemp plný miestnych. Večer máme ešte možnosť otestovať navijak, ale ani pri najlepšej vôli sa nám nedarí vyslobodiť Turkovo auto zapadnuté v priekope. Ono by pomohlo, keby ho tých šesť chlapov trochu potlačilo, no akosi sa im nechce …
Budíme sa do tichého rána. Kempujúci Turci spokojne vyspávajú ešte dlho po rannej modlitbe. Pri našom odchode sa práve prevaľujú na druhý bok. Z jednej horskej cesty sa cez údolie hlboko pod nami presúvame na ďalšiu. Horské dedinky predstavujú ten pravý turecký vidiek. Presne takto som si ho predstavoval. Až na jeden rozdiel – je tu čisto. Turecké domy nie sú ošarpané, dvory sú upravené, ľudia usmiati. Popravde som očakával väčší zapadákov. Nič také sa však nekoná.
Skúste si vygoogliť pár fotiek z Turecka. S istotou natrafíte na obrázky snehobielych kamenných bazénikov s nebesky modrou vodou. Tak to je Pamukkale. S malou dušičkou obliekame plavky a radíme sa do dlhokánskej fronty na lístky. Azda sa nám podarí aspoň si namočiť nohy.
Predstavte si do bielej skaly vysielaný aquapark s liečivou termálnou vodou a výhľadom ako v Alpách. K tomu ešte pár desiatok hektárov travertínových skalných útvarov. A pozor! Ako bonus zrúcaniny mesta z tretieho storočia. V Pamukkale si každý príde na svoje. Stúpanie na vápencové bralo lemujú bazény s teplou vodou a liečivým bahnom. Voda steká priamo po širokom chodníku, takže sandále do ruky a hore pekne naboso. Komu by sa málilo vody, môže sa za príplatok okúpať v “antickom” bazéne. Ak vám nestačí prechádzka po gréckom amfiteátri, môže si skočiť do múzea. Nám to teda stačilo.
Posledným bodom dnešného programu sú zrúcaniny mesta Tlos. Pevnosť vytesaná do skaly vyzerá pri západe slnka naozaj impozantné. Od vstupu hlavným vchodom nás však odrádza pánko vyberajúci vstupné. Nevadí. Dáme si drobnú obchádzku k zadnému vchodu a za pár minút sa už driapeme hore bralom. A stojí to za to. Tisíce rokov staré múry odrážajú posledné lúče denného svetla. Na krvavo červenom obzore sa trblieta prvá hviezda a biely kosáčik mesiaca.
KAMPET 