Štíhle minarety opäť vystriedali kamenné vežičky kostolov a životný štýl miestnych sa začal omnoho viac podobať na ten európsky … s ruským prízvukom.
Gruzínci sa pokladajú za európanov. V každej dedine robí štátnej zástave spoločnosť modrá vlajka EÚ, do ktorej sa Gruzínci tak veľmi túžia dostať. Držím palce, ale veľmi ružovo to teda nevidím. Sovietska éra dala tejto krajine poriadne zabrať a hoci miestni Rusov veľmi nemusia, ich vplyv je tu stále citeľný. Začína to všadeprítomnou ruštinou, zlými cestami obrovskými pamätníkmi socializmu na bezvýznamných miestach. Kravy a prasatá popri cestách sú len malý bonus.Čo sa ale Rusom nepodarilo “perestrojiť” sú hory.
Pricházdame do regiónu Svaneti, ktorý pokrýva západnú časť gruzínskeho Kaukazu. V odľahlých dolinách sa kultúra miestnych ľudí dlho vyvýjala bez vplyvov z juhu či severu. Domáci sú preto právom hrdí na svoj špecifický dialekt, tradície a na svoj národný poklad – 4710 metrov vysokú horu Ushba.
Dva dni trávime v miestnom turistickom centre, meste Mestia.
Domáci si už dávno zvykli na turistov z Európy. Na prenocovanie im ponúkajú svoje domy a záhrady, vozia ich po kopcoch, predávajú miestne špeciality. Hlavne čaču, domácu vínovicu. Ono totiž vínko tu, vysoko v horách, za veľa nestojí.
Osada Ushguli je v Svaneti povinnou jazdou. Každý chce mať niečo naj. Táto dedinka je (vraj) najvyššie položenou usadlosťou v Európe a to už je fajn ťahák pre turistov. Zápis do UNESCO jej ale patrí právom. Kamenné strážne veže s pozadím zo sviežch zelených úbočí sú ako vystrihnuté z pohľadnice. Prechádku pomedzi ne však musíme nateraz odložiť a schovať sa v aute. Aspoň kým neprejde búrka a krupobitie.
KAMPET 