Pevnú zem pod nohami som privýtal so širokým úsmevom na tvári. Konečne mi prestane byť zle a začnem si opäť užívať cestu. Kazachstan – krajina Boratova.
S Tomášom sme sa rozlúčili ešte na lodi. Odlišnosť názorov nás nakoniec utvrdila v tom, že bude lepšie ak si každý zvolíme vlastnú cestu (veľa štastia Tomáš, držíme palce). Tá naša dnes vedie do letoviska Aktau. Záujemcov na voľné miesta v aute je odrazu celá kopa – improvizovaný konkurz nakoniec vyhráva mladá poľská dvojica, Marek a Anastazia.
Ťavy v púšti si určite museli myslieť, že do Kazachstanu dorazil Slovenský prezident. Vlajkami oblepené auto v sprievode štyroch motoriek sa totiž nevidí každý deň. Našu malú karavánu dopĺňajú motorkári: Mikel zo Španielska, Róbert z Maďarska, Lucas z Nemecka a Nicolas z Kanady.
Viac ako pre turistov je Aktau rajom pre mladé rodiny s deťmi. Iný názor majú miestne znudené tínedžerky, ktoré len neveriacky sledujú bandu bláznov z Európy, ktorí práve šantia na detskej húsenkovej dráhe. Ale ten výhľad na more stojí za to (nie žeby som si ho na lodi neužil dosť).
A čo kuriozitka na dnes? Cena hotelovej izby sa nepočíta na noc, ale na presne 12 hodín od príjazdu. S recepčnou to zjednávam na 14 hodín, ale ráno o 8mej už radšej fujazdíme preč, aby si to náhodou nerozmyslela.
Dnes sú na pláne Uzbecké hranice. Od nich nás však delia dlhé kilometre horúcej púšte. Takže doplniť vodu, benzín a môžeme pokračovať.
Mám rád cykloturistiku a s obdivom zdravím každého bajkera, ktorého po ceste stretneme. Na toto by som sa ale nedal. Míňame našich kamošov z trajektu, ktorí sa z mokrým turbanom na hlave a presne vyrátanými prídelmi vody práve vydávajú do horúcej pece miestnej púšte. Borci, držím palce.
Po pár hodinách jazdy sa už aj u nás hlási hlad a únava. Zastávka v čajchane príde vhod. Dnes sa tu podáva pilaf a konské mäso. Pani kuchárka nerozumie z čoho sme prekvapení. Mäso ako mäso, tu v púšti si človek nemôže vyberať. Pre Kazacha bežný obed, pre nás gastronomický zážitok. Hlavne že nám chutilo.
KAMPET 