Do prístavu je to z Baku sotva hodinka. Hostel opúšťame v zrýchlenom režime – veď čo keď nám ujde loď? Zatiaľ ešte nevieme, že tieto starosti môžeme pokojne pustiť z hlavy.
To čo bude nasedovať, môžme pokojne nazvať ako majstrovstvá sveta v čakaní. Usmiaty pánko z recepcie nám tvrdí, že loď príde ešte dnes … možno.
Neprišla. Tak možno zajtra. Noc prebdieme na betónovej podlahe. Síce s prekrásnym výhľadom na hviezdy, ale tiež s množstvom neznesiteľných komárov.
Ráno meníme plán – načo nezmyselne čakať, keď môžeme kempovať? Miesto okolo nášho stolíka sa zapĺňa cestovateľmi z celého sveta a hneď je o zábavu postarané.
Tak predsa! Loď je pripravená a čaká iba na nás. Takže v tomto poradí: colná kontrola, zaparkovať auto v podpalubí, pohľadať kajutu … a spať. Ono sa toho ani o veľa viac robiť nedá. Hlavne keď loď vypláva na more a suchozemca ako som ja postihne morská (v tomto prípade jazerná) choroba. Dúfam, že to prežijem.
KAMPET 