Osamelá hora

Vybrali sme sa na sever. Šum Stredozemného mora sme zanechali ďaleko za chrbtom a začali naberať výšku na horských cestách tureckého vnútrozemia. Nevedeli sme, že je to vlastne cesta do praveku.

Pobrežné hory sú ako reklama na Stredomorie. Strmé svahy porasnené bylinkami a suchými krovinami si človek ľahko popletie s prírodou v Grécku, či Taliansku. Žeravé slno neúprosne rozpaľuje asfalt a okolo cesty sa večú zelené jašterice a pobehujú korytnačky (alebo tak nejako…).

A potom príde pád. Vo výške tisíc metrov sa tu rozkladá šírošíra náhorná plošina. Z jednej strany ju lemuje obrovské jazero Beysehir so zasneženými vrcholmi v pozadí. Na opačnej strane je iba šíry horizont.

Kempujeme pri jazere. Široká piesčitá pláž láka na štýlovú jazdu autom. Zdravý rozum však vyhráva a Pinin ostáva bezpečne zaparkovaný na ceste. Zatiaľ.

Turci majú pocit že ich autá zvládnu viac ako naša štvorkolka. Jeden po druhom ostávajú visieť zapadnutí v hlbokom piesku. Takže lano, navijak a ide sa vyťahovať.

Po hodine je skóre 2:1. Dve autá sme vytiahli, zapadnutý nákladiak musel prísť autožeriav. Týmto hrdinským činom sa z nás ale stáva miestna atrakcia a až do večera nemáme núzdu o nových kamošov a sladké turecké zákusky. Nakoniec nás do stanu vyháňa búrlivý vietor. Ešte že ten môj bol dobre zaťažený živou váhou.

Ten pravek som nespomínal náhodou. Ráz krajiny sa radikálne mení. Suchá polopúštna rovina sa miestami mierne vlní a zelená sviežou trávou a nízkymi ihličnanmi. Miestami sa z krajiny vynárajú fantastické skalné útvary hrajúce všetkými farbami, inokedy je všetko ako mesačná krajina. Vtredy na obzore odrazu vyrastie ona. Osamelá hora.

Červeným pieskom vysypaná cesta nás vedie do výšky 2000 metrov. Vysoko nad okolitou krajinou nám robia spoločnosť rodinky pastierov a ich kravy a somáriky. V prostých stanoch a kamenných búdach tu trávia celé leto. Úsmev je rovnaký v každom jazyku a láme rečovú bariéru. Od ženičky dostávame darom hrudu syra, miesne deti zas od nás dostanú sladkosti a bublifuk.

Ráno vyrážame. 3253 metrov vysoká hora Hasan Dagi je tak úchvatná, že ju musíme zdolať. Nástup pod kopec zvládame, hoci s vyplazeným jazykom (teda okrem Tomáša, ktorý sa ani nespotil). Značený chodník by sme hľadali márne. Každý sám sa vydávame hľadať najschodnejšiu cestu cez skalné zosuvy a snehové polia. Úspešne.

Chladnému vrcholu hory venujeme len pár minút a fotografií. Výstup na horu je možnost, návrat povinnosť. Tak len opatrne a vidíme sa dole.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s