“Pozor, jama! Trééésk!” Každá chytená jama motoristu zabolí. Pri tomto zvuku som však zatol zuby a hlavu stiahol medzi ramená, ako nindžakorytnačka do panciera. “Tak. A tlmič je vprdeli…” Pravý predný tlmič zatúžil po troche slobody. Doslova prerazil úchyt a teraz si na nerovnostiach veselo poskakuje, hrkoce, zavše zospodu zaklope na kapotu. Naša záchrana je mestečko Khorog.
Pár kilometrov pred mestom berieme stopárku. Mixom ruštiny a angličtiny nám odporúča v meste parádny hostel, my by sme však potrebovali parádneho mechanika. Mladý recepčný o jednom vie (meno som zabudol, volajme ho Fero) a vychvaľuje ho do neba. Ferove kvality potvrdzuje aj správca, kuchárky a upratovačka. Za dobrú radu im lepíme nálepku na pol okna a vyrážame hľadať servis.
A v prvej uličke sa strácame.”Čo hľadáte chlapi? Mechanika? No najlepší je Fero. Ten opraví všetko.” Starý Fero je drobný šľachovitý chlapík. Veľa nenahovorí, ale okamžite maká. Zhodí koleso, vyberá tlmič. “Toto treba vymeniť, keď to dnes objednám, o tri týždne je to tu z Moskvy.” No to určite! Keď si Fero taký macher, tak sa predveď. Fero mizne a za pol hodiny na auto primeriava nový diel z úplne iného auta. Nepasuje. Vôbec, akože, ani vizuálne. To by ale nebol Fero. V pravej ruke pravidelne strieda zváračku a rozbrusovačku. Pridá, uberie a odrazu má v ruke presný diel na Mitsubishi. Ešte stlačit pružinu (tu pomáhala celá ulica), priskutkovať, a tlmič je ako nový. Ferov syn nám nakoniec umýva auto. Jeho brat, miestny futbalový tréner, nás zas prevedie po ich dome, porozpráva o kultúre, futbale, minulosti, o Afgáncoch aj Sovietoch. Ľudia to tu naozaj nemajú ľahké, ale všetko zvádajú s pokorou.
“Máte doma poľovníka?” Pýtam sa nakoniec, ukazujúc na loveckú trofej na dome.
“To je Marco Polo, horský baran,” poučí ma domáci pán. “Kedysi visel na každom dome. Je to symbol nás Pamírčanov. Vysoko v horách vie prežiť v najhorších podmienkach. Je ako my, ľudia z hôr. Nezlomný…”
KAMPET 