Tá mapa je na nezaplatenie. Srdce každého, ako šmirgeľ drsného colníka, obmäkkčí cesta prstom po zaprášenej mape, nalepenej na kapote nášho expedičného mini autíčka. Psík nič nevyňuchal, colník zas (chvala Bohu) nič nenašiel. Takže po, hádam, doposiaľ najrýchlejšom prechode hraníc, sa ocitáme v Tadžikistane.Hory! Bože, ako veľmi ste nám chýbali. Tá púšť má niečo do seba, ale pre nás chlapcov z pod Tatier raz vidieť postačí. Hneď za čiarou sa, ako na povel, z piesku dvíhajú skalné končiare, zatiaľ iba maličký prísľub velikánov z Pamírskeho pohoria.
V prvom mestečku si doprajeme čosi teplého do žalúdka a celí nedočkaví sa vydávame zbierať výškové metre. Vylepšiť si trochu karmu nezaškodí. Pána stopára vykladáme skoro až pred domom. Ten nám zase za odmenu horečne vysvetľuje cestu hore údolím. Zrejme pôsobíme dosť hlúpo. Hore totiž vedie jediná cesta a zablúdiť tu je prakticky nemožné. Ale myslel to s nami dobre.
Horskému údoliu dalo názov sedem jazier s priezračne čistou vodou. Kúpať sa v nich dá, málokto však bodanie ľadovej vody vydrží dlhšie ako 30 sekúnd. Na plávanie však nemyslíme. Pomaly sa stmieva a my máme pred sebou ešte dlhú cestu až hore, na Siedme jazero.Švajčiari to už vzdali. Ich dve malé ratolesti sa čľapkajú v studenej vode Tretieho jazera a pobehujú okolo auta. Ich tatko už má isté skúsenosti. So svojim, 4 metre vysokým, obytným Mercedesom už zrušil niekoľko káblov a dopravných značiek. Skalný previs nad úzkou cestou by bol už určite nad jeho schopnosti.
Svetla ubúda, cesta sa zužuje, dvíha, dokonca mizne z mapy. Už to však nie je ďaleko. V hustnúcej tme sa na rad dostávajú aj prídavné svetlá. Som celkom rád, že osvetľujú iba cestu a nie hlboký zráz s hučiacou riekou pod nami. Hukot vody však po chvíli utícha. Obklopené skalnou hradbou sa v mäkkom svetle mesiaca trblieta jazero.
KAMPET 