Po strastiplnej ceste sme sa prebojovali k hranici. Jamy na hlinenej ceste boli miestami také veľké, že by sa v nich, ako tank v zákope, stratilo celé auto.
Cestovatelia prichádzajúci z opačného smeru hodnotia Gruzínsko-Arménsku hranicu ako bezproblémovú. Nám zabrala hodinu a pol. Zrejme sa máme ešte na čo tešiť. Prvé náznaky absurdity však nastávajú už teraz.
Colník : poistenie auta 14 tisíc.
Peťo: toľko ti nedám kámo.
Colník: tak daj 8 000.
Peťo: tu sa píše 6 300.
Colník: tak daj 6 000 a je to dobré…
Arméni sa na všetkých pozerajú z výšky. Teda nie doslova. Už hraničný prechod sa nachádza v 2000 metroch. Trojtisícové kopce pokryté snehom tak vyzerajú popri okolitej krajine ako somárske lúky pre deti.
My dnes mierime ešte vyššie. Prekvapivo dobrá asfaltka nás vedie až do výšky 3200 metrov k jazeru Kari. Romantickú panorámu tu dopĺňajú polorozpadnuté betónové pozostatky akéhosi ruského výskumného centra. Asi nechcem vedieť, čo sa tu kedysi mohlo diať.
Ranná prechádzka nesmie chýbať. Tá naša vedie južným hrebeňom sopky Aragats, ktorej hlavný vrchol je s výškou cez 4 tisíc metrov najvyšším v Arménsku. My to spokojní otáčame vo výške 3700 metrov – osobný rekord opäť prekonaný.
A teraz k tej Hore. V Arménsku sa všetko nazýva Ararat – koňak, pivo, mlieko, banka, hotely, kluby … Je to z toho zrejmé, akí sú Arméni pyšný na svoju národnú horu – Agri Daği. Že nepasuje? Ani mne nie.
Sedím na schodoch Jerevanskej kaskády a pozorujem oparom horúceho vzduchu zahalené obrysy hory Ararat. Je majestátna a podmanivá. Už pri prvom pohľade nie je pochým o tom, že symbolom tohoto hrdého národa nemôže byť nič iné ako tento Biblický obor. Problém je to, že Ararat už dávno nie je Arménsky, ale nachádza sa celý v Turecku. (Dôvod a historické okolnosti si budem musieť ešte doštudovať). Je mi tých Arménov ľúto. Ešte že ten výhľad a hrdosť im vziať nemohli.
KAMPET 