Ako Mustafa defekt opravil

Kto bol raz v Iráne, ten si ho nevie vynachváliť. My s Peťom sme to potešenie zatiaľ nemali, zato sme však mali štastie na jedného neobyčajného Iránca.

Mustafa je taká veselá kopa. Vie trochu po rusky, niečo po anglicky a rukami vysvetlí všetko ostatné. Najčastejšie ho zastihnete ako kamiónom s kazašskými značkami brázdi cesty strednej Ázie.

Čo urobí kamionista, keď v prístave uvidí turistov? Dá im keksík, usmeje sa popod fúz a zaželá pekný deň. Na lodi im potom vždy pri raňajkách a pri večeri rozpráva vtipy a zážitky zo života. Dokonca aj nekonečné vylodenie pri ňom zbehne o čosi rýchlejšie.

Prístav opúšťame s dvojicou poliakov. Pôvodne im odvoz sľúbil ich kamarát “Iranczik” Mustafa. Nakoniec sa však zdržal na hranici. Neštastnej poľke Stazke je ľúto, že sa s Iránčikom nestihli rozlúčiť a už ho zrejme nikdy neuvidia. Keby len ona vedela.

Som nervózny a unavený. Už tri hodiny som mal spať, no miesto toho trčím na uzbeckej hranici. No počkať, ten hlas predsa poznám. Z kabíny kamiónu vedľa mňa sa ozýva:

“Hello, nechóčeš čaj???”

No to ma podrž, veď to je Iránčik! Tak nakoniec bude v Uzbekistane predsa skôr než my.

Náš kolega, Kanaďan Nicolas je nadránom nervózny a čosi hľadá. V rukách smutne zviera jednu motorkársku topánku, ktorej už od včera chýba kamoška.

“Merde!”

Zahreší, a vtom už osamelá bagandža letí kdesi do púšte. Pár hodín nato sa naše cesty rozchádzaju…

Spomínal som už cestu k Aralu? Určite áno, nespomenul som však cestu späť! Hnet po návrate na hlavnú cestu obiehame tirák s povedomým nákladom. Takýto bager predsa viezol … Iránčik!

Mustafa, povšimnuvší si nášho auta, okamžite vyskakuje z kamiónu a nad hlavou máva stratenou motorkárskou topánkou. No to ma podrž! Nicolas je už síce ďaleko, ale aspoň sme vyriešili záhadu.

Druhá topánka letí, tento krát z Mustafových rúk, do púšte a nášho kamoša zaujíma ako sa nám darí.

“Včera bolo horúco, ale dnes už je to fajn…”

“No jasné, ja som totiž volal Bohu…”

“Čože?”

“Vieš, moslimovia sa modlia k Bohu päť krát denne. Ja mám ale na pána Boha telefón. Ja mu ráno zavolám – hej Bože, včera bolo strašne horúco, urob s tým niečo – no a vidíš, funguje to.”

No tak sa maj, Mustafa, my ideme do Khivy.

A po tomto prekrásnom uzlíku na hebkej niti hodvábnej cesty nás opúšťajú aj Poliaci. Mocné hradby slávneho mesta (o ktorých ešte bude reč) nechávame za sebou a v, o čosi okresanej, stvorčlennej skupine si to, popri Turkménskych hraniciach, dalej šinieme púšťou. Koho to však nevidím stát na okraji cesty?

Mustafa má ruky čierne po lakte, a len s námahou si pod fúzom udržiava povestný úsmev. Defekt nepoteší nikoho, hlavne ak hrozí, že sa náklad po prasknutí ďalšieho kolesa prevráti do piesku púšte. Problémom sú výstužné drôty z pneumatiky, ktoré sa, ako na potvoru, zamotali do náboja kolesa a znemožnujú jeho otáčanie. Iránčik dnes zabudol zatelefonovať Bohu. Našťastie má ale kamarátov z Európy.

Po dvoch zničených pílkach si s drôtmi nakoniec poradil naviják na nárazníku Peťovho autíčka. Zvyšok dokončili Mikelove kombinačky, no a s nasadením nového kolesa si už skúsený tirák poľahky poradí. Odmena nás nemine: celý chleba a pol melóna k tomu. Tu v púšti aj tak viac než dosť. Pocit z pomoci priateľovi, ktorý u nás hreje pri srdci, tu v púšti príjemne chladí.

Maj sa dobre, Mustafa. Veď kto vie, možno sa naše cesty ešte stretnú. Bude stačiť ak zatelefonuješ Bohu.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s