4. Útek z Európy

Do vlaku som nastúpil ako starý tramp – s ťažkým batohom na pleciach, gitarou v ruke a s klobúkom na hlave. Miesto som si nehľadal, s posledného vagónu som postojačky pozoroval koľajnice hadiace sa známou krajinou, s ktorou sa na toto leto lúčim…

Pardon za teatrálny úvod, proste som si ho nedokázal odpustiť.
V Žiline z vlaku vystupujem a hľadám autobazár B&B CAR, v ktorom chalani práve olepujú Peťovho Pinina. Takto onálepkovaný vyzerá konečne ako nefalšovaný expedičný špeciál. Vďaka za všetko chalani.

S chalanmi sa vrelo lúčime a ponáhľame sa do Stankoviec dorobiť posledné úpravy na aute aj vybavení. Lúčime sa s kamarátmi, známimi aj rodinou. Tak, a dosť už sentimentu, nejdeme predsa umierať.

Nastáva deň D, a my už od samého rána nestíhame. Nakladáme auto až po strop a odhaľujeme, čo všetko nám chýba. Nevadí. V Trenčíne naberáme Tomáša a konečne v plnej zostave vyrážame brázdiť európske diaľnice.

Míňame Nitru, Komárno, Budapešť, Belehrad. Tma nás zastihne na odpočívadle, kde s láskavým dovolením srbských pumpárov rozkladáme stan kúsok za čerpačkou. Super nocľah. Budíme sa skoro. Po raňajkách na bulharskej hranici zastavujeme až za Sofiou … na pokyn diaľničnej policajtky. Odchádzame bez pokuty, ale zato s fotkou.

Ako sa dá zablúdiť na rovnej diaľnici? Nuž, ja to dokážem. Bez povšimnutia míňam jediný výjazd na 200 kilometrovom úseku diaľnice. Aspoň sa povozíme.
Strašiaka menom turecká hranica zvládame na 5 kontrol za necelú hodinku. Menej šťastia majú kamionisti, ktorí Turecko opúšťajú. Na diaľnici tvoria neskutočnú, 8-kilometrovú kolónu.

Po viac ako 1500 km sedíme v parku. Za spevu muezzína, znejúceho z minaretu, papkáme melón a grilované mäsko od rodinky na pikniku. Zajtra je pred nami veľká Malá Ázia.