Neprajem to ani najhoršiemu nepriateľovi. Stráviť celú noc na hraniciach je proste na nervy priemerného európana priveľa. A to máme ešte šťastie, že sme turisti.
Výraz “turista” z duše neznášam. Ja som predsa cestovateľ, a nie žiadny pajác s visačkou na krku. Keď mi to však pomôže predbehnúť kilometrovú kolónu čakateľov na prechod cez hranice, budem turista aj desať krát.
Spočiatku som sám pohoršený z nášho morálneho úpadku, ale tu je to proste tak. Sami domáci nás s úsmevom posielajú pred seba, nikto nehromží, všetci sú spokojní.
Je osem hodín večer. Stojíme pred bránou a maratón sa práve začína. O slabé dve hodinky máme za sebou Kazachstan a začína sa naozajstná zábava.
V Uzbekistane to berú vážne. Pri pohľade na horu batožiny, ktorú musia domáci zložiť zo strechy auta, precliť a opäť naložiť, sa mi chce plakať. Európsky pas opäť raz nesklamal. Colník nás bez slova posúva k okienku. Predbiehame pritom najmenej dve desiatky nešťastníkov. Tu už sa objavujú aj škaredé pohľady – o jednej ráno je mi to už ale jedno…
O štvrtej ráno máme túto odyseu konečne za sebou. Po nekonečných 7 hodinách mi karimatka uprostred púšte pripadá ako luxusný hotel. Zo sladkého sna ma ale budí horúce Uzbecké slnko. Pred nami je ešte fúra kilometrov po hroznej ceste, musíme sa pohnúť ďalej. Našim dnešným cieľom je Aralské more … alebo skôr to, čo po ňom zostalo.
Na svete by ste asi márne hľadali väčšiu ekologickú katastrofu, ako je zánik Aralského jazera. V meste Moynaq, ktroré roky žilo z rybolovu, po ňom zostali len suché brehy, opustený maják a hrdzavé vraky lodí. Ľudia ale potrebujú z niečoho žiť. Miestni obyvatelia preto premenili prírodnú tragédiu na svoju výhodu. Cestovatelia z celého sveta si sem chodia fotiť to, čo zostalo z kedysi prosperujúceho prístavu a v mestečku, ako huby po daždi, rastú nové domy, hotely, obchody, dokonca aj 4D kino.
Sme na dne. Na dne kedysi obrovského jazera, ktoré dávalo úrodu poliam a prácu ľuďom. Byť na dne má ale jednu obrovskú výhodu – dá sa od neho odraziť, a ísť ďalej …
KAMPET 