Kemping pri jazere Gölova bol super. Krajina bola krásne zelená, voda čistá a dosť teplá na kúpanie. Pokojný spánok nám ale kazila myšlienka na záhadnú poruchu auta…
Ráno balíme a vyrážame – ešte pár týždňov tréningu, a začnem útočiť na rekord v rýchlosti skladania stanu. Od pobrežia Čierneho mora nás delí 180 km a dva vysoké horské prechody. Hračka pre deti. Po ceste si obzrieme ikonický kláštor Sümela a večer kempujeme na pláži. To sme si aspoň mysleli…
Hneď prvý kopec dáva autu poriadne zabrať. Krajina je úchvatná, Peťo sa ale napriek tomu usmieva čoraz menej. Spojkový pedál citeľne zmäkkol, zaradiť rýchlosť si vyžaduje herkulovskú silu. Hore na kopci sa preto rozhodujeme urobit si pauzu a nechať spojku “vychladnúť”.
2000 metrov vysoký priesmyk ponúka prekrásny výhľad. Tomáš ide omrknúť okolité bezmenné kopčeky, my s Peťom využívame čas na dodatočné úpravy, na ktoré doma nezostal čas – montujeme prerušovač navijáku, svetelnú rampu…
Nikdy som nemal talent na jazyky, ale rukonožština mi ide perfektne. Turecký kamionista behom troch sekúnd pochopí, že potrebujem kombinačky a pridáva mi k nim aj dve chladené malinovky – no na parádu.
Zatvárame kapotu, štartujeme auto a … spojka nefunguje. Peťovi sa včera podarilo skontaktovať s miestnymi nadšencami pre Mitsubishi Pinin. Píšeme si s Osmanom, ktorý kvoli nám z Istambulu obvoláva servisy a zisťuje, kde pre nás majú novú spojku. V Trabzone sa vraj pre nás jedna nájde. Je to však 130 kilometrov cez kopec, ktorý by zahanbil aj naše Donovaly. Začína sa jazda.
Dole kopcom sa vezieme na neutrále, dohadujeme podrobnosti opravy, zisťujeme adresu. Za chvíľu však začína stúpanie. Peťo tam viac-menej nasilu vráža trojku a najbližších 80 km nehodlá preradiť. A jazda, hoci pomalá, začína byť riadne divoká.
Ide niečo v protismere? Zatiaľ nie. Takže poriadne nadbehnút a za moment v plnej rýchlosti režeme 180 stupňovú zákrutu. Pripomína to film Nebezpečná rýchlosť – otáčky proste nesmú klesnúť, inak sa daleľ nepohneme.
Do Trabzonu prichádzame cez tri červené, nie žeby to niekomu vadilo. Dvesto metrov od servisu pridusený motor naposledy poskočí a zhasne. Podarilo sa. Mechanika dlho nehľadáme, hneď ako zazrie európske tváre nás víta slovami “Pinin servis?” Vďaka nášmu tlmočníkovi z Istanbulu je so všetkým oboznámený. Pinin je za chvíľu na zdviháku a my sa nechávame odviezť do centra.
Trabzon, hoci nie je vychýreným letoviskom, nemá o turistov núdzu. Teda hlavne o tých z Blízkeho východu. Poznať to na množstve arabských nápisov, ale hlavne na ženách zahalených v čiernych burkách a bradatých chlapoch, ktorí nie sú pre Turecko až tak typickým zjavom.
Dnešnú noc spíme v hoteli, a to znamená sprchu a toaletu. Zváštna dispozícia kúpeľne nám dovoľuje vykonávať obe tieto činnosti naraz. A mäkká posteľ tiež nie je na zahodenie.
Po raňajkách Peťo dostáva potešujúcu správu – Pinin je hotový! Tak rýchlo pobaliť a vybrať peniaze, odvoz k servisu nás už čaká. Auto vyzerá byť v poriadku. Musí byť. Dnes ho čaká krst ohňom.
Novú spojku ideme vyskúšať do vnútrozemia. Hneď od pobrežia sa dvíhajú strmé svahy hôr. Popretkávané sú úzkymi cestičkami spájajúcimi horské dedinky, niektoré vo výške až 2500 metrov. My sa vydávame po Bayburt road D915, známej tiež ako Cesta smrti.
Široká asfaltová cesta sa postupne zužuje a dvíha strmo k nebu. Od konca sveta má však ďaleko. Celé údolie je posiate obrovskými, troj a viacposchodovými domami. Mnohé nemajú ani prístupovú cestu. Je pre nás záhadou, ako ich dokázali v takomto náročnom teréne postaviť.
Pri poslednom dome asfalt mizne a pokračuje len nespevnená cesta. Pred nami je ešte kilometer prevýšenia a množstvo ostrých zákrut. Výhľad sa ale nekoná. Hmla po ceste hore hustne, sme radi že dovidíme aspoň na cestu pred sebou. V závratných výškach hôr, kde sa na zelených lúkach stále ešte drží sneh sa motáme vyše hodiny. Potom to vzdávame a vraciame sa dole na pobrežie.
Turecko nám učarovalo. Dosýta sme si užili jeho výhľady, pohostinnosť, chute a vône. Je však čas sa rozlúčiť. Zajtra nás čaká Gruzínsko.
KAMPET 