A začali sme stúpať. Rozpálené púštne údolia sme vďačne zanechali hlboko pod sebou a po týždňoch horúčav sme opäť vo vlasoch pocítili chladný vzduch. Sviežou zeleňou horských lúk a zasneženými vrcholmi nás privítal doslova iný svet. Krajina ľudí hrdých na svoj národ, nie však na svoju Tadžitskú vlasť – Pamír.
Spomedzi všetkých “stanových” republík je Tadžikistan najchudobnejší. Môže za to centralizácia, neúrodná horská krajina, ale hlavne vojna. Hrdí ľudia z horských oblastí sa po rozpade Sovietského zväzu iba ťažko zmierovali s faktom, že odteraz sú v područí cudzieho národa – Tadžikov. Výsledkom bola občianska vojna v 90-tych rokoch minulého storočia.
Za kopcom je strašidlo. Iba tak sa dá vysvetliť to množstvo varovných tabúľ a vojenských kontrol na tomto horskom prechode. Kopec nad cestou priam láka na výstup. Túra sa tu ale neodporúča. Ľahko sa totiž môže stať, že tu neopatrný turista začne rozhadzovať rukami-nohami, a to nie práve od radosti… Tým strašiakom, pre ktorého sa tieto hory zmenili na mínové polia je Afganistan.
Dolu pod kopcom stojí vojenská stanica. Osemnásťroční chalani tu, vrámci vojenskej služby, kontrolujú autá vchádzajúce do pohraničnej oblasti. Ich mladícke tváre a maskáčové uniformy pripomínajú detskú hru na vojakov. Samopal na ramene však nie je na guličky a pokiaľ sa neoverí naša totožnosť, ostáva odistený.
Ostrí chlapci tu nie sú na parádu. Táto oblasť je rajom pašerákov a prvou zastávkou pre heroín, ktorý nakoniec končí aj v našich uliciach. Ani nechcem vedieť, koľko domácich si takto vylepšuje svoju biednu finančnú situáciu. Málo ich ale nebude…
Domorodci nechápu náš záujem o Afgáncov. Pýtame sa, či sú nebezpeční a či s nimi majú problémy. Ale kdeže, odpovedajú oni. Štátna hranica tu pre domácich veľa neznamená. Každá rodina má na Afgánskom brehu tetu, strýka, či bratranca. V sobotu k nim chodia na farmárske trhy, rovnako ako my do Nového Targu v Poľsku. Taktiež zdieľaju rovnaký jazyk, na hony vzdialený od iránskeho jazyka fársí, ktorým sa hovorí v Dušanbe, alebo, ako hovoria miestni, tam dole. Opis Tadžikov z podhoria doplnia aj gestom ruky spustenej do výšky kolien, presne akoby chceli popísať trpaslíka. Sami sa na označenie Tadžik môžu uraziť. Neznalého európana však len s úsmevom opravia so slovami.
“Tu Tadžika nenájdeš. My sme totiž národ z hôr, ľudia z Pamíru.”
KAMPET 