Pamírčania a tí druhí…

A začali sme stúpať. Rozpálené púštne údolia sme vďačne zanechali hlboko pod sebou a po týždňoch horúčav sme opäť vo vlasoch pocítili chladný vzduch. Sviežou zeleňou horských lúk a zasneženými vrcholmi nás privítal doslova iný svet. Krajina ľudí hrdých na svoj národ, nie však na svoju Tadžitskú vlasť – Pamír.

67638296_375670376471105_7730260114195611648_n

Spomedzi všetkých “stanových” republík je Tadžikistan najchudobnejší. Môže za to centralizácia, neúrodná horská krajina, ale hlavne vojna. Hrdí ľudia z horských oblastí sa po rozpade Sovietského zväzu iba ťažko zmierovali s faktom, že odteraz sú v područí cudzieho národa – Tadžikov. Výsledkom bola občianska vojna v 90-tych rokoch minulého storočia.

67612803_375670439804432_97713366432219136_n.jpg

Za kopcom je strašidlo. Iba tak sa dá vysvetliť to množstvo varovných tabúľ a vojenských kontrol na tomto horskom prechode. Kopec nad cestou priam láka na výstup. Túra sa tu ale neodporúča. Ľahko sa totiž môže stať, že tu neopatrný turista začne rozhadzovať rukami-nohami, a to nie práve od radosti… Tým strašiakom, pre ktorého sa tieto hory zmenili na mínové polia je Afganistan.

67339750_375670403137769_4115626761847308288_n

Dolu pod kopcom stojí vojenská stanica. Osemnásťroční chalani tu, vrámci vojenskej služby, kontrolujú autá vchádzajúce do pohraničnej oblasti. Ich mladícke tváre a maskáčové uniformy pripomínajú detskú hru na vojakov. Samopal na ramene však nie je na guličky a pokiaľ sa neoverí naša totožnosť, ostáva odistený.

Ostrí chlapci tu nie sú na parádu. Táto oblasť je rajom pašerákov a prvou zastávkou pre heroín, ktorý nakoniec končí aj v našich uliciach. Ani nechcem vedieť, koľko domácich si takto vylepšuje svoju biednu finančnú situáciu. Málo ich ale nebude…

Domorodci nechápu náš záujem o Afgáncov. Pýtame sa, či sú nebezpeční a či s nimi majú problémy. Ale kdeže, odpovedajú oni. Štátna hranica tu pre domácich veľa neznamená. Každá rodina má na Afgánskom brehu tetu, strýka, či bratranca. V sobotu k nim chodia na farmárske trhy, rovnako ako my do Nového Targu v Poľsku. Taktiež zdieľaju rovnaký jazyk, na hony vzdialený od iránskeho jazyka fársí, ktorým sa hovorí v Dušanbe, alebo, ako hovoria miestni, tam dole. Opis Tadžikov z podhoria doplnia aj gestom ruky spustenej do výšky kolien, presne akoby chceli popísať trpaslíka. Sami sa na označenie Tadžik môžu uraziť. Neznalého európana však len s úsmevom opravia so slovami.

“Tu Tadžika nenájdeš. My sme totiž národ z hôr, ľudia z Pamíru.”

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s