Kaukaz nie je iba jeden. Svahy Malého Kaukazu v južnej časti Gruzínska nie sú také strmé, no rovnako okúzľujúce.Cesta na juh nás vedie zelenými lesmi a údoliami. Pozoruhodne dobrý stav cesty vysvetľuje rozsiahly kúpeľný areál Sairme, ktorému k dokonalosti chýba už len pár stoviek hostí. Aspoň si naberieme do zásoby kúpeľnej minerálky.
Za kúpeľmi asfalt končí. Kvalitu cesty však dostatočne vyvažuje priam alpská scenéria. Hora Didimaghala priam láka okoloidúcich rozhliadnuť sa z jej vrchola. Neváhame ani chvíľu. Tomáš, čoby najsilnejší kus, nám o chvíľu máva z vrchola. Ja s Peťom a novým českým kamošom to vzdávame na vyhliadke už v tretine výstupu. Aj by som pokračoval, ale mám taký “blbý ciťák”.
Oprávnený. Tomáš síce zostup s prehľahom stíha, ale zakrátko nato sa hora zahaľuje do mrakov a ani prudká prietrž na seba nedá dlho čakať.Gruzínske cesty sú jeden nekonečný príbeh … je jedno čo cestári postavia alebo opravia, hora, ako zúrivý živý bes, im to zakrátko bez milosti zničí. Tak načo sa ponáhľať.Po zostupe z hôr sa ráz krajiny mení. Sme na pohraničí s Tureckom. Vyprahnutú náhornú plošinu predeľujú hlboké zárezy usilovných riek do mäkkej horniny.
Vardzia. Opäť jedno ohnisko dejín na našej trase. Skalná stena nad riekou je ako švajčiarsky syr prederavená chodbami a komínmi. Domurované zvonice a chrámy v skalách podfarbujú obraz kresťanských dejín tejto oblasti. V niektorých skalnych výklenkoch dokonca dodnes žijú mnísi.
Koneče ohník. Prvý krát počas našej cesty. Potichu si užívame výhľad na stáročné skalné obydia. Len škoda toho vínka, jedna fľaša pre troch je naozaj málo.
KAMPET 