Človek musí vyskúšať všetko. Niekedy sa popáli, inokedy poučí o tom, aké sú niektoré veci malicherné a iné drobnosti zas veľmi dôležité. Tadžikistan je toho skvelým príkladom.
Lepšie miesto na kemping sme si ani nemohli predstaviť. Ešte pri raňajkách vychutnávame krásu Siedmeho jazera, keď tu zrazu sa k nám prišuchce deduško večerníček v moslimskej verzií. Má na hlave bielu čiapočku, pestovanú bradu a na pleci motyku. Dobrou ruštinou sa vypytuje čo sme zač a čo robíme na jeho pozemku.
Ten výraz v tvári teda naozaj neviem odhadnúť, ale keby aj letela motyka, hádam sa uhnem. Nakoniec teda opáčim.
“Nehnevajte sa, sme cestovatelia zo Slovenska a v noci sme tu prespali. Nevedeli sme, že tu niekto býva.”
“To nič, ja len aby som vedel”, usmeje sa dedo, popraje pekný deň a už aj okopáva políčko na brehu jazera. Po predchádzajúcich návštevníkoch ostala na brehu pekná spúšť. Len čo dedo zočí odpadky, hneď ich začne trpezlivo zbierať. Nerozčuľuje sa, svoje jazero si proste udrziava čisté.
Po deduškovi sa z malej chalúpky vykotúľa aj pani domáca s malou ratolesťou (skôr vnučkou ako dcérou). Deťom treba robiť radosť. Pero, notes a pexeso musí gazdiná najprv svedomito skontrolovať. Vporiadku, teraz si už malá môže veselo maľovať.
To posledné, čo by som čakal v Tadžikistane, je dokonale zachovalý veterán Aston Martin. Taký, na akom jazdil agent 007. Bežný slovenský majiteľ by ho držal pekne v teplúčku a bezpečí. Bežný britský pár si ho nechá doviezť do Kazachstanu, aby na ňom mohol brázdiť rozbité horské cesty. Nejako mi to hlava neberie. Prevetrať svoje veterány, v hodnote rodinného domu, si sem prišlo ešte dalších päť posádok. Tak nech sa darí.
Dominantou Dušanbe je stožar. Meria 165 metrov a ten náš (skvost) by popri ňom zrejme vyzeral ako špáradlo do zubov. Hrdo sa týči nad moderným, bohatým mestom plným atrakcií, múzeí a hotelov. Mimochodom, tie hotely …
Peťo je zvláštny človek – keď dostane nápad, nikdy neviem či sa mám začať tešiť, alebo báť. Na otázku kam ideme odpovedá iba tajnostkárskym úsmevom. Dnes má však narodeniny, takže to bude asi niečo extra. Takýto kaliber som ale fakt nečakal.
S batohom na pleciach, v spotenom tričku a s vietnamkami na nohách stojím na recepcií 5* hotela Hayat Regency. Ešte aj popri záhradníkovi vyzerám ako žobrák a z toho množstva luxusu som nepokojný ako kamzík na Podunajskej rovine. Keby mi nosič nešlohol karimatku, asi by som si ju z nervozity rozložil už vo výťahu. Peťo si v luxusnom apartmáne iba spokojne krochká blahom, zachvíľu ma ale pozýva do wellnessu. Kam?!
Večer sa z desiateho poschodia hotelovej izby pozerám na svetielkujúce mesto. Načo je toto všetko vôbec dobré. Zamestnanci tohoto hotela by za jednu noc v ňom museli utratiť mesačnú výplatu. Deduško z hôr snáď toľko peňazí pokope ešte ani nevidel. Deň v takomto luxuse je nezabudnuteľný zážitok. (Díky Peterko) Ale už teraz sa teším, že zápach snobstva vymením za vôňu lúky a svetlá neónov na hviezdne nebo.
KAMPET 