Predavačka so strachom v očiach sledovala, ako sa po ňu naťahujem na zaprášenú hornú policu. Rad pri pokladni som so vzácnym nákupom predbehol ako VIP zákazník – čudujem sa že mi neprestreli červený koberec. Skvelo sa na nej desať hviezd, z ktorých každá značí rok spánku v dubovom sude. Na vignete sa hrdo vynímal názov národného pokladu. Ararat.
A teraz do reality. Všetky obavy z rozbitia, či predčasného vypitia zatienila možnosť, na ktorú sme ani nepomysleli. Proste a jednoducho nám ju zhabali colníci.
To posledné čo vidíte v Gruzínsku je nápis – Azerbayçan borders, GOOD LUCK (Azerbajdžanské hranice, VEĽA ŠŤASTIA). Nevediac čo nás čaká som sa na tom schuti zasmial.
Colník si najprv zamračene prezerá Arménske pečiatky v mojom pase, nakoniec tam však vrazí tam novú. Tak, to šlo hladko. Moja radosť je však predčasná, kontrola batožín nás okamžite uprace na bok.
1. Problém – “Kde máte
batožinu?”
“No veď v aute, vždy ju tam nechávame.”
2. Problém – “Boli ste v Arménsku?”
“Jasné že boli, veď mám v pase pečiatku.”
3. Problém – “Kupovali ste tam mapy, suveníry, … koňak?”
“Do hája, tak toto sa vám nepozdáva!”
Dvojica colníkov pôsobí veľmi príjemne, ale neoblomne. Rozkaz znel jasne, nesmie prejsť za žiadnu cenu. S Arménskom máme predsa vojnu. No, to som síce vedel, ale to že majú aj absolútne embargo na ich produkty mi uniklo.
Fľaša sa už nedá vypiť, vyliať, ani odfotiť. Maximálne tu na mňa môže za poplatok tri dni počkať. Tak si ju nechajte, kašlem na ňu!
Peťo to mal ešte veselšie. Vštetky veci z auta musel ručne poprenášať na röntgen. Na fľašu sa ho nik nepýtal, tovno ju vzali. Ba čo viac, šlohli mi aj stojan na víno a knihu Od Kaukazov po Araraty od Janky Hromníkovej.
A to som sa tešil že tú fľašu a stojan prinesiem ako cennú trofej domov. Tatko, tá mala byť tvoja.
KAMPET 