Len tak si visím v hojdacej sieti a premýšľam, čo sa to včera vlastne stalo…
Hneď ráno sme prekročili hranicu. Peťo autom, ja s Tomášom cez asi kilometrovú budovu, pripomínajúcu letiskový terminál. Pani colníčka desať minút podrobne študovala môj pas, ale nakoniec doň predsa vrazila pečiatku a pustila ma ďalej.
Gruzínsko! Krajina hôr a vína. Tešíme sa na jedno i druhé. Zatiaľ sme však iba na hraniciach a tie vždy smrdia prúserom. Hneď za čiarou sa podivní chlapi v uniformách snažia Peťovi predať poistenie auta. Márne. Peťo ich posiela do hája. Neskôr sa od mladej úradníčy dozvedáme, že poistenie od týchto špekulantov síce platí, ale stojí päťnásobne viac.
Perlou gruzínskeho pobrežia je mesto Batumi. Už zdiaľky láka (hlavne ruských) turistov novými hotelmi, krásnou promenádou a futuristickou architektúrou. Pre nás má jedno špeciálne lákadlo. Internet! Je smutnou realitou, že bez 4G pripojenia sa dnes cítime ako bez ruky. Miestneho operátora si všetci doprajeme poriadnu dávku dát. Takto vyzbrojení môžeme pokračovať do Poti.
A neveríme vlastným očiam. Kontrast s novučičkým Batumi je obrovský. Mesto vyzerá ako keby v ňom prednedávnom vybuchla bomba – celé pripomína obrovský pamätník socializmu, ktorý sa na ňom riadne vybúril. Aspoň je tu lacno.
Kempovať by sme chceli na pláži. Chceli, ale miestni policajti sú proti. Svojou chabou ruštinou s nimi dohadujem podrobnosti. Vraj sa po nás o dve hodinky zastavia a odvezú nás do kempu, kde je bezpečne. Pre každý prípad zisťujem, koľko to bude stáť. Nakoniec ostávam dokonale zaskočený vetou – dengi ne nada, eto Gruzia.
KAMPET 