Omalo. Dedinka na úpätí Kaukazských končiarov. Prakticky celú zimu je totálne odrezaná od sveta. Jej obyvatelia sa do svojich príbytkov vracajú vždy znova začiatkom leta. Ani vtedy však cesta nie je žiadna slasť.
Vyše 70 kilometrov dlhá cesta nie je rozhodne nič pre osobáky. Asfalt na nej nehrozí, oznam, že je cesta neprejazdná, už na nej cestári nechávajú stabilne. Vlastne vraví pravdu. Zabezpečenie prístupu do Omala a okolitých osád je skrátka nekonečný boj cestárov s prírodnými živlami, ktoré im, ako malicherní bohovia, nemilosrdne ničia práve dokončenú prácu.
Ale ten výhľad! Po troch hodinách cesty je priesmyk Abano pass, stále iba v polovici cesty do Omala. Miestne horské taxíky majú čo robiť, aby stihli ešte za svetla hore priviesť čerstvú várku turistov. My si ešte pred zotmením stíhame pozrieť dominantu Omala, ikonické strážne vežičky. Navyše je pri nich najlepší signál.
Je čas opäť si trochu precvičiť nohy. Po rýchlej dohode sa hneď ráno stávame súčasťou medzinárodnej túry do osady Diklo. V skupine nechýbajú dve nemky, dvaja nemci a jeden angličan. Zážitok je zaručený, dokonca hneď trojaký.
Prvé prekvapenie má gastronomický charakter. Hladní ako vlci prichádzame napoludnie do dedinky Shenako. Domáca tetuška nás napochytre spočíta a už sa hotuje chystať obed o troch chodoch. Nechýba vínko, ani kalíšok čače.
Druhý zážitok je o poznanie horší. Lukulské hody strieda náhle precitnutie v podobe prudkej búrky. Na úzkom lesnom chodníku nič príjemne. Hustý dážď sa nechystá tak skoro prestať. Našťasie mám svoju super nepremokavú bundu … zamknutú dole v aute.
S našim príchodom do Diklo sa opäť ukazuje aj slniečko. Dievčatá nechávame uschnúť a sami sa vyberáme preskúmať starú pevnosť, ešte z čias Mongolských nájazdov.
Dnes to naozaj stálo za to. S partiou sa nakoniec dohadujeme ešte na večernom posedení. Myslím, že konečne nastal čas vytiahnuť gitaru.
KAMPET 