Kto bol raz v Iráne, ten si ho nevie vynachváliť. My s Peťom sme to potešenie zatiaľ nemali, zato sme však mali štastie na jedného neobyčajného Iránca.
Mustafa je taká veselá kopa. Vie trochu po rusky, niečo po anglicky a rukami vysvetlí všetko ostatné. Najčastejšie ho zastihnete ako kamiónom s kazašskými značkami brázdi cesty strednej Ázie.
Čo urobí kamionista, keď v prístave uvidí turistov? Dá im keksík, usmeje sa popod fúz a zaželá pekný deň. Na lodi im potom vždy pri raňajkách a pri večeri rozpráva vtipy a zážitky zo života. Dokonca aj nekonečné vylodenie pri ňom zbehne o čosi rýchlejšie.
Prístav opúšťame s dvojicou poliakov. Pôvodne im odvoz sľúbil ich kamarát “Iranczik” Mustafa. Nakoniec sa však zdržal na hranici. Neštastnej poľke Stazke je ľúto, že sa s Iránčikom nestihli rozlúčiť a už ho zrejme nikdy neuvidia. Keby len ona vedela.
Som nervózny a unavený. Už tri hodiny som mal spať, no miesto toho trčím na uzbeckej hranici. No počkať, ten hlas predsa poznám. Z kabíny kamiónu vedľa mňa sa ozýva:
“Hello, nechóčeš čaj???”
No to ma podrž, veď to je Iránčik! Tak nakoniec bude v Uzbekistane predsa skôr než my.
Náš kolega, Kanaďan Nicolas je nadránom nervózny a čosi hľadá. V rukách smutne zviera jednu motorkársku topánku, ktorej už od včera chýba kamoška.
“Merde!”
Zahreší, a vtom už osamelá bagandža letí kdesi do púšte. Pár hodín nato sa naše cesty rozchádzaju…
Spomínal som už cestu k Aralu? Určite áno, nespomenul som však cestu späť! Hnet po návrate na hlavnú cestu obiehame tirák s povedomým nákladom. Takýto bager predsa viezol … Iránčik!
Mustafa, povšimnuvší si nášho auta, okamžite vyskakuje z kamiónu a nad hlavou máva stratenou motorkárskou topánkou. No to ma podrž! Nicolas je už síce ďaleko, ale aspoň sme vyriešili záhadu.
Druhá topánka letí, tento krát z Mustafových rúk, do púšte a nášho kamoša zaujíma ako sa nám darí.
“Včera bolo horúco, ale dnes už je to fajn…”
“No jasné, ja som totiž volal Bohu…”
“Čože?”
“Vieš, moslimovia sa modlia k Bohu päť krát denne. Ja mám ale na pána Boha telefón. Ja mu ráno zavolám – hej Bože, včera bolo strašne horúco, urob s tým niečo – no a vidíš, funguje to.”
No tak sa maj, Mustafa, my ideme do Khivy.
A po tomto prekrásnom uzlíku na hebkej niti hodvábnej cesty nás opúšťajú aj Poliaci. Mocné hradby slávneho mesta (o ktorých ešte bude reč) nechávame za sebou a v, o čosi okresanej, stvorčlennej skupine si to, popri Turkménskych hraniciach, dalej šinieme púšťou. Koho to však nevidím stát na okraji cesty?
Mustafa má ruky čierne po lakte, a len s námahou si pod fúzom udržiava povestný úsmev. Defekt nepoteší nikoho, hlavne ak hrozí, že sa náklad po prasknutí ďalšieho kolesa prevráti do piesku púšte. Problémom sú výstužné drôty z pneumatiky, ktoré sa, ako na potvoru, zamotali do náboja kolesa a znemožnujú jeho otáčanie. Iránčik dnes zabudol zatelefonovať Bohu. Našťastie má ale kamarátov z Európy.
Po dvoch zničených pílkach si s drôtmi nakoniec poradil naviják na nárazníku Peťovho autíčka. Zvyšok dokončili Mikelove kombinačky, no a s nasadením nového kolesa si už skúsený tirák poľahky poradí. Odmena nás nemine: celý chleba a pol melóna k tomu. Tu v púšti aj tak viac než dosť. Pocit z pomoci priateľovi, ktorý u nás hreje pri srdci, tu v púšti príjemne chladí.
Maj sa dobre, Mustafa. Veď kto vie, možno sa naše cesty ešte stretnú. Bude stačiť ak zatelefonuješ Bohu.
KAMPET 