Kategória: Mongolsko 2019

Pevnú zem pod nohami som privýtal so širokým úsmevom na tvári. Konečne mi prestane byť zle a začnem si opäť užívať cestu. Kazachstan – krajina Boratova.

S Tomášom sme sa rozlúčili ešte na lodi. Odlišnosť názorov nás nakoniec utvrdila v tom, že bude lepšie ak si každý zvolíme vlastnú cestu (veľa štastia Tomáš, držíme palce). Tá naša dnes vedie do letoviska Aktau. Záujemcov na voľné miesta v aute je odrazu celá kopa – improvizovaný konkurz nakoniec vyhráva mladá poľská dvojica, Marek a Anastazia.

Ťavy v púšti si určite museli myslieť, že do Kazachstanu dorazil Slovenský prezident. Vlajkami oblepené auto v sprievode štyroch motoriek sa totiž nevidí každý deň. Našu malú karavánu dopĺňajú motorkári: Mikel zo Španielska, Róbert z Maďarska, Lucas z Nemecka a Nicolas z Kanady.

Viac ako pre turistov je Aktau rajom pre mladé rodiny s deťmi. Iný názor majú miestne znudené tínedžerky, ktoré len neveriacky sledujú bandu bláznov z Európy, ktorí práve šantia na detskej húsenkovej dráhe. Ale ten výhľad na more stojí za to (nie žeby som si ho na lodi neužil dosť).

A čo kuriozitka na dnes? Cena hotelovej izby sa nepočíta na noc, ale na presne 12 hodín od príjazdu. S recepčnou to zjednávam na 14 hodín, ale ráno o 8mej už radšej fujazdíme preč, aby si to náhodou nerozmyslela.

Dnes sú na pláne Uzbecké hranice. Od nich nás však delia dlhé kilometre horúcej púšte. Takže doplniť vodu, benzín a môžeme pokračovať.

Mám rád cykloturistiku a s obdivom zdravím každého bajkera, ktorého po ceste stretneme. Na toto by som sa ale nedal. Míňame našich kamošov z trajektu, ktorí sa z mokrým turbanom na hlave a presne vyrátanými prídelmi vody práve vydávajú do horúcej pece miestnej púšte. Borci, držím palce.

Po pár hodinách jazdy sa už aj u nás hlási hlad a únava. Zastávka v čajchane príde vhod. Dnes sa tu podáva pilaf a konské mäso. Pani kuchárka nerozumie z čoho sme prekvapení. Mäso ako mäso, tu v púšti si človek nemôže vyberať. Pre Kazacha bežný obed, pre nás gastronomický zážitok. Hlavne že nám chutilo.

Do prístavu je to z Baku sotva hodinka. Hostel opúšťame v zrýchlenom režime – veď čo keď nám ujde loď? Zatiaľ ešte nevieme, že tieto starosti môžeme pokojne pustiť z hlavy.

To čo bude nasedovať, môžme pokojne nazvať ako majstrovstvá sveta v čakaní. Usmiaty pánko z recepcie nám tvrdí, že loď príde ešte dnes … možno.

Neprišla. Tak možno zajtra. Noc prebdieme na betónovej podlahe. Síce s prekrásnym výhľadom na hviezdy, ale tiež s množstvom neznesiteľných komárov.

Ráno meníme plán – načo nezmyselne čakať, keď môžeme kempovať? Miesto okolo nášho stolíka sa zapĺňa cestovateľmi z celého sveta a hneď je o zábavu postarané.

Tak predsa! Loď je pripravená a čaká iba na nás. Takže v tomto poradí: colná kontrola, zaparkovať auto v podpalubí, pohľadať kajutu … a spať. Ono sa toho ani o veľa viac robiť nedá. Hlavne keď loď vypláva na more a suchozemca ako som ja postihne morská (v tomto prípade jazerná) choroba. Dúfam, že to prežijem.

Predavačka so strachom v očiach sledovala, ako sa po ňu naťahujem na zaprášenú hornú policu. Rad pri pokladni som so vzácnym nákupom predbehol ako VIP zákazník – čudujem sa že mi neprestreli červený koberec. Skvelo sa na nej desať hviezd, z ktorých každá značí rok spánku v dubovom sude. Na vignete sa hrdo vynímal názov národného pokladu. Ararat.

A teraz do reality. Všetky obavy z rozbitia, či predčasného vypitia zatienila možnosť, na ktorú sme ani nepomysleli. Proste a jednoducho nám ju zhabali colníci.

To posledné čo vidíte v Gruzínsku je nápis – Azerbayçan borders, GOOD LUCK (Azerbajdžanské hranice, VEĽA ŠŤASTIA). Nevediac čo nás čaká som sa na tom schuti zasmial.

Colník si najprv zamračene prezerá Arménske pečiatky v mojom pase, nakoniec tam však vrazí tam novú. Tak, to šlo hladko. Moja radosť je však predčasná, kontrola batožín nás okamžite uprace na bok.

1. Problém – “Kde máte

batožinu?”

“No veď v aute, vždy ju tam nechávame.”

2. Problém – “Boli ste v Arménsku?”

“Jasné že boli, veď mám v pase pečiatku.”

3. Problém – “Kupovali ste tam mapy, suveníry, … koňak?”

“Do hája, tak toto sa vám nepozdáva!”

Dvojica colníkov pôsobí veľmi príjemne, ale neoblomne. Rozkaz znel jasne, nesmie prejsť za žiadnu cenu. S Arménskom máme predsa vojnu. No, to som síce vedel, ale to že majú aj absolútne embargo na ich produkty mi uniklo.

Fľaša sa už nedá vypiť, vyliať, ani odfotiť. Maximálne tu na mňa môže za poplatok tri dni počkať. Tak si ju nechajte, kašlem na ňu!

Peťo to mal ešte veselšie. Vštetky veci z auta musel ručne poprenášať na röntgen. Na fľašu sa ho nik nepýtal, tovno ju vzali. Ba čo viac, šlohli mi aj stojan na víno a knihu Od Kaukazov po Araraty od Janky Hromníkovej.

A to som sa tešil že tú fľašu a stojan prinesiem ako cennú trofej domov. Tatko, tá mala byť tvoja.

Omalo. Dedinka na úpätí Kaukazských končiarov. Prakticky celú zimu je totálne odrezaná od sveta. Jej obyvatelia sa do svojich príbytkov vracajú vždy znova začiatkom leta. Ani vtedy však cesta nie je žiadna slasť.

Vyše 70 kilometrov dlhá cesta nie je rozhodne nič pre osobáky. Asfalt na nej nehrozí, oznam, že je cesta neprejazdná, už na nej cestári nechávajú stabilne. Vlastne vraví pravdu. Zabezpečenie prístupu do Omala a okolitých osád je skrátka nekonečný boj cestárov s prírodnými živlami, ktoré im, ako malicherní bohovia, nemilosrdne ničia práve dokončenú prácu.

Ale ten výhľad! Po troch hodinách cesty je priesmyk Abano pass, stále iba v polovici cesty do Omala. Miestne horské taxíky majú čo robiť, aby stihli ešte za svetla hore priviesť čerstvú várku turistov. My si ešte pred zotmením stíhame pozrieť dominantu Omala, ikonické strážne vežičky. Navyše je pri nich najlepší signál.

Je čas opäť si trochu precvičiť nohy. Po rýchlej dohode sa hneď ráno stávame súčasťou medzinárodnej túry do osady Diklo. V skupine nechýbajú dve nemky, dvaja nemci a jeden angličan. Zážitok je zaručený, dokonca hneď trojaký.

Prvé prekvapenie má gastronomický charakter. Hladní ako vlci prichádzame napoludnie do dedinky Shenako. Domáca tetuška nás napochytre spočíta a už sa hotuje chystať obed o troch chodoch. Nechýba vínko, ani kalíšok čače.

Druhý zážitok je o poznanie horší. Lukulské hody strieda náhle precitnutie v podobe prudkej búrky. Na úzkom lesnom chodníku nič príjemne. Hustý dážď sa nechystá tak skoro prestať. Našťasie mám svoju super nepremokavú bundu … zamknutú dole v aute.

S našim príchodom do Diklo sa opäť ukazuje aj slniečko. Dievčatá nechávame uschnúť a sami sa vyberáme preskúmať starú pevnosť, ešte z čias Mongolských nájazdov.

Dnes to naozaj stálo za to. S partiou sa nakoniec dohadujeme ešte na večernom posedení. Myslím, že konečne nastal čas vytiahnuť gitaru.

… a tak som ráno sadol za volant a odviezol chalanov na políciu.

Peťo pred úradníčkou za stolíkom rozhadzuje rukami – nohami a dušuje sa, že je nevinný. Kameň by sa nad ním zľutoval. Také jednoduché to ale nebude. Polícia mu doklady vráti, ale na rozhodnutie má 30 dní! To si robia srandu, toľko času teda fakt nemáme!

Filip Tomášek nad celou situáciou len neveriacky krúti hlavou. Na svojej Babete zatiaľ precestoval celú Ukrainu a časť Ruska, ale toto ešte nezažil. Radi by sme s ním predebatovali celý deň, ale toľko času nemáme. Po rýchlom obede si navzájom prajeme veľa šťastia a utekáme vybavovať.

Na polícií sa medzitým pohli ľady – vodičák by mohol byť už zajtra, Peťo však musí hneď potom opustiť krajinu … alebo sa tak aspoň tváriť.

Peťo ma naviguje k hotelu na okraji mesta, má vraj pre nás prekvapenie. A tým je, za všetky tie útrapy, sauna! Wellnes apartmán je na celý večer iba náš. Z radosťou sa venujeme poteniu, až dokým nás pani upratovačka nemilosrdne nepresťahuje na noc do inej izby. Nuž, Gruzínsko…

Je ráno, Peťo víťazoslávne kráča z polície a v rukách drží svoje živobytie – vodičský preukaz. Zaobišlo sa to bez pokuty, za to však so zákazom šoférovania v Gruzínsku na 3 roky. Stačilo sľúbiť že okamžite opustí krajinu a ako dôkaz priniesť letenku. Peťo však ten let do Budapešti už asi nestihne. Radšej vraj pôjde ďalej s nami.

Mám rád večerné posedenia v hosteloch. Trochu vínka ich môže len a len spríjemniť. Niekedy sa však Náhoda rozhodne ich ešte trochu viac okoreniť…

Sme opäť raz v Gruzínsku. Hlavné mesto Tbilisi sa nás už nemôže dočkať. Prvú noc trávime pri Tbilisi Sea, jazere nad mestom, ktoré je v letných horúčavách obľúbeným cieľom domácich. Po nočnom daždi sme osviežení dvojnásobne.

Ráno nás čaká prehliadka mesta, ale hlavne Slovenka Zdenka, ktorá sa podujala robiť nám sprievodkyňu. Tbilisi jej učarovalo natoľko, že sa tu po prvej návšteve rozhodla presťahovať. Nedivím sa jej.

Centrum mesta (o predmestiach pomlčím) je nádherne. Historický dojem nekazí ani pohľad na moderné, architektonicky zaujímavé budovy a most. Nad tým všetkým bdie s mečom a chlebom v rukách Matka Gruzínska. Na tie schody hore k nej veru nezabudnem…

Večer trávime v rovnakom hosteli ako Zdenka. Pri vínku a syre sa čas rýchlo kráti. Som už na ceste do postele, keď sa začínajú diať veci.

Peťo náhle zisťuje, že mu čosi chýba a rozhodne sa to pohľadať v aute. Len čo si odomkne, zbehnú sa susedia a spustia krik. Peťo je obvinený že nabúral!

Vedľa parkujúce auto sa predkom letmo dotýka toho nášho. Jasná vec, hovorí si Peťo a s pocitom že je v práve súhlasí s privolaním polície. Tá je však po dychovej skúške nekompromisná – nafúkal si, daj vodičák. Nezaujíma ich pri tom, že naše auto sa za celý večer ani nepohlo, ba ani to, že k “nabúranému” autu po čase prichádza nič netušiaca slečna a spokojne s ním odchádza preč.

Vodičák je zadržaný. Od tejto chvíle som menovaný za šoféra.

Jerevan je proste špecialita. Zbúrané historické budovy boli postavené nanovo z betónu. Hoci sú krásne, chýba im patina a punc histórie. Tie, čo zostali po komunistoch, by mali byť zbúrané určite!

Kontrasty mezdi chudobnými a bohatými sú obrovské. Nie je problém tu vidieť autá za stovky tisíc eur, zaparkované na okraji jarmoku so zeleninou a živými zvieratami. Ale aj pre takéto pohľady sa oplatí Jerevan.

Arménsko je krajina kláštorov. Tieto mystické miesta sú najväčším lákadlom pre turistov v celej krajine. A možno preto už nie sú až také mystické… Návštevníkov je priveľa. V dave sa stráca slušnosť a pokora, návštevníci ignorujú povinné zahaľovanie ramien a kolien, sú hluční, otravný. Komercia je zrejme daň, ktorú musí Arménsko zaplatiť, aby prilákalo viac dovolenkárov.

Že Arménsko nemá more? Nevadí, má predsa Sevan. Obrovské jazero vo výške 1900 metrov, ponúka kúpanie v teplej vode s výhľadom na zasnežené vrcholy okolitých kopčekov. Celé severné pobrežie je rozkúskované na kempy a súkromné pláže. Je takmer nemožné okúpať sa bez toho, aby ste nevliezli niekomu do dvora. Miestni trávia pri vode celé leto a svoje pozemky prenajímajú turistom – každá koruna dobrá.

Azerbajdžan na ľavo, Azerbajdžan na pravo. Nežartujem. Drobnú enklávu oddeľuje od materskej krajiny iba úzky pásik zeme a hlavná cesta. Ide vlastne o jeden zalesnený kopec, ku ktorému nevedie žiadna poriadna cesta. Asi nebude náhoda, že si tieto dva susedné štáty nevedia prijsť na meno.

Po strastiplnej ceste sme sa prebojovali k hranici. Jamy na hlinenej ceste boli miestami také veľké, že by sa v nich, ako tank v zákope, stratilo celé auto.

Cestovatelia prichádzajúci z opačného smeru hodnotia Gruzínsko-Arménsku hranicu ako bezproblémovú. Nám zabrala hodinu a pol. Zrejme sa máme ešte na čo tešiť. Prvé náznaky absurdity však nastávajú už teraz.

Colník : poistenie auta 14 tisíc.

Peťo: toľko ti nedám kámo.

Colník: tak daj 8 000.

Peťo: tu sa píše 6 300.

Colník: tak daj 6 000 a je to dobré…

Arméni sa na všetkých pozerajú z výšky. Teda nie doslova. Už hraničný prechod sa nachádza v 2000 metroch. Trojtisícové kopce pokryté snehom tak vyzerajú popri okolitej krajine ako somárske lúky pre deti.

My dnes mierime ešte vyššie. Prekvapivo dobrá asfaltka nás vedie až do výšky 3200 metrov k jazeru Kari. Romantickú panorámu tu dopĺňajú polorozpadnuté betónové pozostatky akéhosi ruského výskumného centra. Asi nechcem vedieť, čo sa tu kedysi mohlo diať.

Ranná prechádzka nesmie chýbať. Tá naša vedie južným hrebeňom sopky Aragats, ktorej hlavný vrchol je s výškou cez 4 tisíc metrov najvyšším v Arménsku. My to spokojní otáčame vo výške 3700 metrov – osobný rekord opäť prekonaný.

A teraz k tej Hore. V Arménsku sa všetko nazýva Ararat – koňak, pivo, mlieko, banka, hotely, kluby … Je to z toho zrejmé, akí sú Arméni pyšný na svoju národnú horu – Agri Daği. Že nepasuje? Ani mne nie.

Sedím na schodoch Jerevanskej kaskády a pozorujem oparom horúceho vzduchu zahalené obrysy hory Ararat. Je majestátna a podmanivá. Už pri prvom pohľade nie je pochým o tom, že symbolom tohoto hrdého národa nemôže byť nič iné ako tento Biblický obor. Problém je to, že Ararat už dávno nie je Arménsky, ale nachádza sa celý v Turecku. (Dôvod a historické okolnosti si budem musieť ešte doštudovať). Je mi tých Arménov ľúto. Ešte že ten výhľad a hrdosť im vziať nemohli.

Kaukaz nie je iba jeden. Svahy Malého Kaukazu v južnej časti Gruzínska nie sú také strmé, no rovnako okúzľujúce.Cesta na juh nás vedie zelenými lesmi a údoliami. Pozoruhodne dobrý stav cesty vysvetľuje rozsiahly kúpeľný areál Sairme, ktorému k dokonalosti chýba už len pár stoviek hostí. Aspoň si naberieme do zásoby kúpeľnej minerálky.Za kúpeľmi asfalt končí. Kvalitu cesty však dostatočne vyvažuje priam alpská scenéria. Hora Didimaghala priam láka okoloidúcich rozhliadnuť sa z jej vrchola. Neváhame ani chvíľu. Tomáš, čoby najsilnejší kus, nám o chvíľu máva z vrchola. Ja s Peťom a novým českým kamošom to vzdávame na vyhliadke už v tretine výstupu. Aj by som pokračoval, ale mám taký “blbý ciťák”.Oprávnený. Tomáš síce zostup s prehľahom stíha, ale zakrátko nato sa hora zahaľuje do mrakov a ani prudká prietrž na seba nedá dlho čakať.Gruzínske cesty sú jeden nekonečný príbeh … je jedno čo cestári postavia alebo opravia, hora, ako zúrivý živý bes, im to zakrátko bez milosti zničí. Tak načo sa ponáhľať.Po zostupe z hôr sa ráz krajiny mení. Sme na pohraničí s Tureckom. Vyprahnutú náhornú plošinu predeľujú hlboké zárezy usilovných riek do mäkkej horniny.Vardzia. Opäť jedno ohnisko dejín na našej trase. Skalná stena nad riekou je ako švajčiarsky syr prederavená chodbami a komínmi. Domurované zvonice a chrámy v skalách podfarbujú obraz kresťanských dejín tejto oblasti. V niektorých skalnych výklenkoch dokonca dodnes žijú mnísi.Koneče ohník. Prvý krát počas našej cesty. Potichu si užívame výhľad na stáročné skalné obydia. Len škoda toho vínka, jedna fľaša pre troch je naozaj málo.