Kategória: Mongolsko 2019

Ushguli sme si dlho neužili. Veľké dažďové kvapky a dlhá cesta pred nami nás prinútili pokračovať.Cesta nás zakrátko privedie až do výšky cez 2600 metrov v sedle Zagaro Pass. Odtiaľto už budeme len klesať – skoro dva kilometre smerom nadol do Kaukazských údolí.Cesta sa mení na poriadny offroad – Pinin hrdinsky bojuje s balvanmi na ceste, ale miestami predsa nevyhnutne chytá spodok, či dokonca ostáva visieť na bruchu. Z cesty sa stáva hotová Odysea – 35 kilometrový zjazd nám trvá skoro 4 hodiny.Každá koruna dobrá – povedal si aj policajný major v dedinke Lentekhi a hneď na to nám ukazuje svoj dom, podchvíľou slúžiaci ako guesthouse. V cene je nocľah na verande pod strechou, večera a raňajky. Nuž, lepšie spať u policajta doma ako v cele na stanici. Peťo to berie doslova. Z verandy sa sťahuje do izby. Celý prekvapený sa ráno budí vedľa asi 15ročného chalana v jeho detskej izbe.S tými priepasťami ale nekončíme. Miestnym turistickým lákadlom je visutý chodník kaňonom Okatse. Chodníček ku kaňonu taxikári popisujú ako strašnú túru a ponúkajú odvoz. Nie nie, prejdeme sa.Deň zakončujeme prechádzkou večerným Kutaisi. Socialistické mestečko na naše prekvapenie ukazuje aj svoju peknú, historicky-modernú tvár. Hlavne náhla večerná búrka, prečkatá v tisícročnom chráme, má svoje čaro. Tak rýchlo na hostel, nech znovu nezmokneme.

Štíhle minarety opäť vystriedali kamenné vežičky kostolov a životný štýl miestnych sa začal omnoho viac podobať na ten európsky … s ruským prízvukom.

Gruzínci sa pokladajú za európanov. V každej dedine robí štátnej zástave spoločnosť modrá vlajka EÚ, do ktorej sa Gruzínci tak veľmi túžia dostať. Držím palce, ale veľmi ružovo to teda nevidím. Sovietska éra dala tejto krajine poriadne zabrať a hoci miestni Rusov veľmi nemusia, ich vplyv je tu stále citeľný. Začína to všadeprítomnou ruštinou, zlými cestami obrovskými pamätníkmi socializmu na bezvýznamných miestach. Kravy a prasatá popri cestách sú len malý bonus.Čo sa ale Rusom nepodarilo “perestrojiť” sú hory.Pricházdame do regiónu Svaneti, ktorý pokrýva západnú časť gruzínskeho Kaukazu. V odľahlých dolinách sa kultúra miestnych ľudí dlho vyvýjala bez vplyvov z juhu či severu. Domáci sú preto právom hrdí na svoj špecifický dialekt, tradície a na svoj národný poklad – 4710 metrov vysokú horu Ushba.Dva dni trávime v miestnom turistickom centre, meste Mestia.Domáci si už dávno zvykli na turistov z Európy. Na prenocovanie im ponúkajú svoje domy a záhrady, vozia ich po kopcoch, predávajú miestne špeciality. Hlavne čaču, domácu vínovicu. Ono totiž vínko tu, vysoko v horách, za veľa nestojí.Osada Ushguli je v Svaneti povinnou jazdou. Každý chce mať niečo naj. Táto dedinka je (vraj) najvyššie položenou usadlosťou v Európe a to už je fajn ťahák pre turistov. Zápis do UNESCO jej ale patrí právom. Kamenné strážne veže s pozadím zo sviežch zelených úbočí sú ako vystrihnuté z pohľadnice. Prechádku pomedzi ne však musíme nateraz odložiť a schovať sa v aute. Aspoň kým neprejde búrka a krupobitie.

Len tak si visím v hojdacej sieti a premýšľam, čo sa to včera vlastne stalo…

Hneď ráno sme prekročili hranicu. Peťo autom, ja s Tomášom cez asi kilometrovú budovu, pripomínajúcu letiskový terminál. Pani colníčka desať minút podrobne študovala môj pas, ale nakoniec doň predsa vrazila pečiatku a pustila ma ďalej.

Gruzínsko! Krajina hôr a vína. Tešíme sa na jedno i druhé. Zatiaľ sme však iba na hraniciach a tie vždy smrdia prúserom. Hneď za čiarou sa podivní chlapi v uniformách snažia Peťovi predať poistenie auta. Márne. Peťo ich posiela do hája. Neskôr sa od mladej úradníčy dozvedáme, že poistenie od týchto špekulantov síce platí, ale stojí päťnásobne viac.

Perlou gruzínskeho pobrežia je mesto Batumi. Už zdiaľky láka (hlavne ruských) turistov novými hotelmi, krásnou promenádou a futuristickou architektúrou. Pre nás má jedno špeciálne lákadlo. Internet! Je smutnou realitou, že bez 4G pripojenia sa dnes cítime ako bez ruky. Miestneho operátora si všetci doprajeme poriadnu dávku dát. Takto vyzbrojení môžeme pokračovať do Poti.

A neveríme vlastným očiam. Kontrast s novučičkým Batumi je obrovský. Mesto vyzerá ako keby v ňom prednedávnom vybuchla bomba – celé pripomína obrovský pamätník socializmu, ktorý sa na ňom riadne vybúril. Aspoň je tu lacno.

Kempovať by sme chceli na pláži. Chceli, ale miestni policajti sú proti. Svojou chabou ruštinou s nimi dohadujem podrobnosti. Vraj sa po nás o dve hodinky zastavia a odvezú nás do kempu, kde je bezpečne. Pre každý prípad zisťujem, koľko to bude stáť. Nakoniec ostávam dokonale zaskočený vetou – dengi ne nada, eto Gruzia.

Kemping pri jazere Gölova bol super. Krajina bola krásne zelená, voda čistá a dosť teplá na kúpanie. Pokojný spánok nám ale kazila myšlienka na záhadnú poruchu auta…

Ráno balíme a vyrážame – ešte pár týždňov tréningu, a začnem útočiť na rekord v rýchlosti skladania stanu. Od pobrežia Čierneho mora nás delí 180 km a dva vysoké horské prechody. Hračka pre deti. Po ceste si obzrieme ikonický kláštor Sümela a večer kempujeme na pláži. To sme si aspoň mysleli…

Hneď prvý kopec dáva autu poriadne zabrať. Krajina je úchvatná, Peťo sa ale napriek tomu usmieva čoraz menej. Spojkový pedál citeľne zmäkkol, zaradiť rýchlosť si vyžaduje herkulovskú silu. Hore na kopci sa preto rozhodujeme urobit si pauzu a nechať spojku “vychladnúť”.

2000 metrov vysoký priesmyk ponúka prekrásny výhľad. Tomáš ide omrknúť okolité bezmenné kopčeky, my s Peťom využívame čas na dodatočné úpravy, na ktoré doma nezostal čas – montujeme prerušovač navijáku, svetelnú rampu…

Nikdy som nemal talent na jazyky, ale rukonožština mi ide perfektne. Turecký kamionista behom troch sekúnd pochopí, že potrebujem kombinačky a pridáva mi k nim aj dve chladené malinovky – no na parádu.

Zatvárame kapotu, štartujeme auto a … spojka nefunguje. Peťovi sa včera podarilo skontaktovať s miestnymi nadšencami pre Mitsubishi Pinin. Píšeme si s Osmanom, ktorý kvoli nám z Istambulu obvoláva servisy a zisťuje, kde pre nás majú novú spojku. V Trabzone sa vraj pre nás jedna nájde. Je to však 130 kilometrov cez kopec, ktorý by zahanbil aj naše Donovaly. Začína sa jazda.

Dole kopcom sa vezieme na neutrále, dohadujeme podrobnosti opravy, zisťujeme adresu. Za chvíľu však začína stúpanie. Peťo tam viac-menej nasilu vráža trojku a najbližších 80 km nehodlá preradiť. A jazda, hoci pomalá, začína byť riadne divoká.

Ide niečo v protismere? Zatiaľ nie. Takže poriadne nadbehnút a za moment v plnej rýchlosti režeme 180 stupňovú zákrutu. Pripomína to film Nebezpečná rýchlosť – otáčky proste nesmú klesnúť, inak sa daleľ nepohneme.

Do Trabzonu prichádzame cez tri červené, nie žeby to niekomu vadilo. Dvesto metrov od servisu pridusený motor naposledy poskočí a zhasne. Podarilo sa. Mechanika dlho nehľadáme, hneď ako zazrie európske tváre nás víta slovami “Pinin servis?” Vďaka nášmu tlmočníkovi z Istanbulu je so všetkým oboznámený. Pinin je za chvíľu na zdviháku a my sa nechávame odviezť do centra.

Trabzon, hoci nie je vychýreným letoviskom, nemá o turistov núdzu. Teda hlavne o tých z Blízkeho východu. Poznať to na množstve arabských nápisov, ale hlavne na ženách zahalených v čiernych burkách a bradatých chlapoch, ktorí nie sú pre Turecko až tak typickým zjavom.

Dnešnú noc spíme v hoteli, a to znamená sprchu a toaletu. Zváštna dispozícia kúpeľne nám dovoľuje vykonávať obe tieto činnosti naraz. A mäkká posteľ tiež nie je na zahodenie.

Po raňajkách Peťo dostáva potešujúcu správu – Pinin je hotový! Tak rýchlo pobaliť a vybrať peniaze, odvoz k servisu nás už čaká. Auto vyzerá byť v poriadku. Musí byť. Dnes ho čaká krst ohňom.

Novú spojku ideme vyskúšať do vnútrozemia. Hneď od pobrežia sa dvíhajú strmé svahy hôr. Popretkávané sú úzkymi cestičkami spájajúcimi horské dedinky, niektoré vo výške až 2500 metrov. My sa vydávame po Bayburt road D915, známej tiež ako Cesta smrti.

Široká asfaltová cesta sa postupne zužuje a dvíha strmo k nebu. Od konca sveta má však ďaleko. Celé údolie je posiate obrovskými, troj a viacposchodovými domami. Mnohé nemajú ani prístupovú cestu. Je pre nás záhadou, ako ich dokázali v takomto náročnom teréne postaviť.

Pri poslednom dome asfalt mizne a pokračuje len nespevnená cesta. Pred nami je ešte kilometer prevýšenia a množstvo ostrých zákrut. Výhľad sa ale nekoná. Hmla po ceste hore hustne, sme radi že dovidíme aspoň na cestu pred sebou. V závratných výškach hôr, kde sa na zelených lúkach stále ešte drží sneh sa motáme vyše hodiny. Potom to vzdávame a vraciame sa dole na pobrežie.

Turecko nám učarovalo. Dosýta sme si užili jeho výhľady, pohostinnosť, chute a vône. Je však čas sa rozlúčiť. Zajtra nás čaká Gruzínsko.

Z kopca sme zišli krátko po poludní. Niečo sme zjedli, zamávali pastierom a spustili sa opäť dolu do civilizácie. Dokonca do kolísky civilizácie.

Táto časť Turecka je doslova posiata stopami po dávnych kultúrach. Takmer v každom z množstva kaňonov či skalných brál sa nachádzajú tisíce rokov staré priestory, vytesané do pieskovcovej skaly.

My sme v meste Derinkuyu hľadali rozsiahle podzemné mesto … a našli sme servis.

Palivové potrubie Pinina je deravé ako ústa starej ženy, takže pamiatky idú na dnes bokom a na rade sú opravy. V každej z desiatich garáží v uličke popíja čaj iný majster – elektrikár, klampiar, zvárač, ten umí to a ten zas tohle… toto je presne miesto pre nás.

Po ukrutnom boji so zapečenou skrutkou vyberáme palivové potrubie a zisťujeme skutočný rozsah škôd. Potrubie je natoľko zhrdzavené, že miestny zvárač sa odmieta do neho púšťať. Nevadí. Peťo s rúrou sadá k turkovi do auta a vyrážajú hľadať iného. A čo ja s Tomášom? Pijeme čaj.

Miestny chalani sú proste fantastickí. Je pre nich obrovská pocta hostiť u seba chlapcov zo Slovenska, akurát netušia kde to je…

Peťo sa vracia so zavareným potrubím, jeho sprievodca po miestnych dieľnach od neho nechce ani korunu a okamžite nás pozýva na čaj. Neuveriteľné. Rád by som videl Slováka, ktorý by toto urobil pre neznámeho počerného mohamedána. Namontovať rúru, schovať zdvihák a ideme.

Predstavte si oblohu ožiarenú vychádajúcim slnkom, z ktorej visí stovka pestrofarebných, teplovzdušných balónov. Vznášajú sa nad spleťou kaňonov, dračích papúľ posiatych bielymi pieskovcovými zubami. To je Kapadokya.

Stan mám postavený na mieste, z ktorého sa bežne fotia obrázky na pohľadnice, na úzkom hrebeni rozdeľujúcom dve hlboké, vodou do hladka obrúsené rokliny.

Večer nám pri stolíku robí spoločnočnosť mladý španielsky pár – Joshua a Nerea. Tri roky sa pripravovali na veľkú cestu ich života. Byt v Barcelone vymenili za domov na kolesách, zarábajú si prácou cez internet. Keď vraj chceme vidieť balóny, musíme si privstať. Vzlieta sa ešte za tmy a o šiestej ráno je už po paráde.

Takto nás oklamať! So zalepenými očami márne hľadáme na obzore jediný balón. Piloti si dnes proste dali voľno. To ale nemajú šoféri Landroverov. O siedmej ráno pri nás vystupuje už tretia várka čínskych turistov. Proces sa nemení. Turisti sa narýchlo odfotia a potom si pripijú šampanským. Kým dopijú prvý pohár sú fotky v pojazdnej tlačiarni hotové a zarámované. To je biznis!

Doobedie trávime prechádzkou po mezdi rozprávkové skalné útvary. Ako do obrovských termitísk je do každého vytesaná miestnosť, chodba, či výklenok. Väčšie skaly ukývajú dokonca rozsiahle kresťanské kostoly, zdobené vyblednutými ornamentmi a maľbami svätých.

Kapadokya je obrovská, človek môže jej zákutiach blúdiť celý rok a vždy objaví nové, krásne miesta.

Je na čase otestovať palivové potrubie. Chvíľka napätia, benzín tečie … a kvapká na koleso. Takže plán B, lievik a hadica. Najväčší problém ale nastáva podvečer. Po pár hodinách jazdy stúpame na vysoký horský prechod. Podradzujem … a nič. Rýchlosti sa nám nedarí vpratať do svojich dráh ani obuvákom. Ešte že sme skoro na kopci, dole sa už nejako skotúľame. Len aby to nebola spojka …

Vybrali sme sa na sever. Šum Stredozemného mora sme zanechali ďaleko za chrbtom a začali naberať výšku na horských cestách tureckého vnútrozemia. Nevedeli sme, že je to vlastne cesta do praveku.

Pobrežné hory sú ako reklama na Stredomorie. Strmé svahy porasnené bylinkami a suchými krovinami si človek ľahko popletie s prírodou v Grécku, či Taliansku. Žeravé slno neúprosne rozpaľuje asfalt a okolo cesty sa večú zelené jašterice a pobehujú korytnačky (alebo tak nejako…).

A potom príde pád. Vo výške tisíc metrov sa tu rozkladá šírošíra náhorná plošina. Z jednej strany ju lemuje obrovské jazero Beysehir so zasneženými vrcholmi v pozadí. Na opačnej strane je iba šíry horizont.

Kempujeme pri jazere. Široká piesčitá pláž láka na štýlovú jazdu autom. Zdravý rozum však vyhráva a Pinin ostáva bezpečne zaparkovaný na ceste. Zatiaľ.

Turci majú pocit že ich autá zvládnu viac ako naša štvorkolka. Jeden po druhom ostávajú visieť zapadnutí v hlbokom piesku. Takže lano, navijak a ide sa vyťahovať.

Po hodine je skóre 2:1. Dve autá sme vytiahli, zapadnutý nákladiak musel prísť autožeriav. Týmto hrdinským činom sa z nás ale stáva miestna atrakcia a až do večera nemáme núzdu o nových kamošov a sladké turecké zákusky. Nakoniec nás do stanu vyháňa búrlivý vietor. Ešte že ten môj bol dobre zaťažený živou váhou.

Ten pravek som nespomínal náhodou. Ráz krajiny sa radikálne mení. Suchá polopúštna rovina sa miestami mierne vlní a zelená sviežou trávou a nízkymi ihličnanmi. Miestami sa z krajiny vynárajú fantastické skalné útvary hrajúce všetkými farbami, inokedy je všetko ako mesačná krajina. Vtredy na obzore odrazu vyrastie ona. Osamelá hora.

Červeným pieskom vysypaná cesta nás vedie do výšky 2000 metrov. Vysoko nad okolitou krajinou nám robia spoločnosť rodinky pastierov a ich kravy a somáriky. V prostých stanoch a kamenných búdach tu trávia celé leto. Úsmev je rovnaký v každom jazyku a láme rečovú bariéru. Od ženičky dostávame darom hrudu syra, miesne deti zas od nás dostanú sladkosti a bublifuk.

Ráno vyrážame. 3253 metrov vysoká hora Hasan Dagi je tak úchvatná, že ju musíme zdolať. Nástup pod kopec zvládame, hoci s vyplazeným jazykom (teda okrem Tomáša, ktorý sa ani nespotil). Značený chodník by sme hľadali márne. Každý sám sa vydávame hľadať najschodnejšiu cestu cez skalné zosuvy a snehové polia. Úspešne.

Chladnému vrcholu hory venujeme len pár minút a fotografií. Výstup na horu je možnost, návrat povinnosť. Tak len opatrne a vidíme sa dole.

Budíme sa do vône ihličia a smoly a šikovne balíme stany – po týždni konečne preschli.

Do národného parku Saklikent to máme iba kúsok. Miesnym lákadlom je úchvatný skalný kaňon – toho času zatvorený. Miestny predavač vstupného ešte sladko spí na terase reštaurácie. Iba sa prevalí na druhý bok a poprosí nás, aby sme mu dali ešte dve hodinky. Kaňon fotíme spoza zamknutej bránky a poberáme sa dalej. Ešte by tu mal byť nejaký vodopád, tak ho skúsime pohľadať.

A robíme dobre. Presne toto sme totiž hľadali. K vodopádu vedie tristo metrová trasa korytom potoka. S rebríkmi a lávkami si nikto neláme hlavu. Kto sa nechce namočiť, ďaleko sa nedostane.

My sa ale kúpeme radi. Minerálka z Pamukkale na nás zanechala hrubú vápenatú škrupinu, takže takáto prírodná sprcha sa skvele hodí.

Okúpaní a naraňajkovaní pokračujeme k moru. Nejedného našinca zláka ponuka cestovky na dovolenku v Antálilí. Kto skúsi, neobanuje. Južné pobrežie je proste nádherné. Voda je priezračne čistá a malé pláže schované medzi útesmi sú plné už teraz, na začiatku sezóny.

Som celkom rád že nemusím šoférovať. Doprava v Antálií ke proste strašná. Na dvojpruhovú cestu sa vedľa seba pohodlne vojdú 4 autá, stopky sú na ozdobu a nie je nič výnimočné stretnúť auto v protismere.

Kemping sa dnes nekoná. Na dnešnú noc nás vo svojom študentskom bytíku ubytuje erazmáčka Domča. Po dvoch semestroch v cudzine už vie celkom slušne po turecky a rozpráva nám kopec zaujímavostí o miesnej kultúre. Ďakujeme za všetko, bolo to super.

Ráno o deviatej sedíme na kopci a užívame si výhľad. Na jeho úpätí sa rozkladajú zrúcaniny antického mesta. No, zrúcaniny. Tritisícročný amfiteáter vyzerá lepšie ako letné kino v Starom Smokovci.

Pri tankovaní nastáva zrada. Prehrdzavené potrubie to už nevydržalo a benzín namiesto do nádrže vyteká na koleso. Ešte že sme v Turecku. V malom obchodíku pri ceste kupujeme lievik, hadicu a dokonca aj vytúžený navijak. Takto vyzbrojení môžme vyraziť do vnútrozemia pohľadať nejakého zvárača.

Hory. Sú rozľahlé, vysoké a neuveriteľne rozmanité. Z hodín zemepisu síce viem, že Turecko je hornatá krajina. Niečo takéhoto som ale nečakal. Hneď po odchode z Istanbul sa nám ponúkol nevšedný pohľad – na jednej strane more, na druhej zase zasnežený tritisícový končiar.

Po raňajkách v malom mestečku dohadujeme plán na dnešný deň. Po dvojdňovom oddychu by sa hodilo dať si trochu do tela. A práve na to sa skvele hodí menšia túra po tureckých kopcoch. Opúšťame hlavný ťah a začíname stúpať do kopcov. Horská cesta nás vedie pomedzi nové hotely, skoro z každého dvora sa leskne drahé nemecké auto. Avšak už nie dlho.
Prichádzme do horskej dedinky Bozdag. Domáci nám vďačne poradia smer na rovnomennú horu nad dedinou, nechápu však čo za bláznov sa chce v takom teple trepať kdesi na kopec.
Vydávame sa stúpať po chodníku … ktorý vzápätí mizne. Takže pekne po vlastnej osi – cez borovicové lesy a pichľávé húštiny, voňajúce mätou a oregánom.
Zmordovaní a doškriabaní vystupujeme na hrebeň, kde nás už čaká Tomáš. Ten sa mimochodom ani nezadýchal. Odtiaľto už poľahky trafíme na 2154 metrov vysoký Bozdag. Tu si teda viem predstaviť hrebeňovku.

Jazero vo vedľajšej doline je zrejme obľúbeným sviatočných cieľom miestnych výletníkov. Svedčí o tom promenáda aj kemp plný miestnych. Večer máme ešte možnosť otestovať navijak, ale ani pri najlepšej vôli sa nám nedarí vyslobodiť Turkovo auto zapadnuté v priekope. Ono by pomohlo, keby ho tých šesť chlapov trochu potlačilo, no akosi sa im nechce …

Budíme sa do tichého rána. Kempujúci Turci spokojne vyspávajú ešte dlho po rannej modlitbe. Pri našom odchode sa práve prevaľujú na druhý bok. Z jednej horskej cesty sa cez údolie hlboko pod nami presúvame na ďalšiu. Horské dedinky predstavujú ten pravý turecký vidiek. Presne takto som si ho predstavoval. Až na jeden rozdiel – je tu čisto. Turecké domy nie sú ošarpané, dvory sú upravené, ľudia usmiati. Popravde som očakával väčší zapadákov. Nič také sa však nekoná.

Skúste si vygoogliť pár fotiek z Turecka. S istotou natrafíte na obrázky snehobielych kamenných bazénikov s nebesky modrou vodou. Tak to je Pamukkale. S malou dušičkou obliekame plavky a radíme sa do dlhokánskej fronty na lístky. Azda sa nám podarí aspoň si namočiť nohy.

Predstavte si do bielej skaly vysielaný aquapark s liečivou termálnou vodou a výhľadom ako v Alpách. K tomu ešte pár desiatok hektárov travertínových skalných útvarov. A pozor! Ako bonus zrúcaniny mesta z tretieho storočia. V Pamukkale si každý príde na svoje. Stúpanie na vápencové bralo lemujú bazény s teplou vodou a liečivým bahnom. Voda steká priamo po širokom chodníku, takže sandále do ruky a hore pekne naboso. Komu by sa málilo vody, môže sa za príplatok okúpať v “antickom” bazéne. Ak vám nestačí prechádzka po gréckom amfiteátri, môže si skočiť do múzea. Nám to teda stačilo.

Posledným bodom dnešného programu sú zrúcaniny mesta Tlos. Pevnosť vytesaná do skaly vyzerá pri západe slnka naozaj impozantné. Od vstupu hlavným vchodom nás však odrádza pánko vyberajúci vstupné. Nevadí. Dáme si drobnú obchádzku k zadnému vchodu a za pár minút sa už driapeme hore bralom. A stojí to za to. Tisíce rokov staré múry odrážajú posledné lúče denného svetla. Na krvavo červenom obzore sa trblieta prvá hviezda a biely kosáčik mesiaca.

Nikdy som nebol vo väčšom a úchvatnejšom meste. Kilometrovník odpočítaval do mesta ešte dobrých 40 kilometrov a pred nami sa už začala vynárať panoráma televíznych veží a výškových budov ako z amerického filmu. Takto veľkolepo nás v to ráno privítalo mesto mnohých mien a vstupná brána do orientu. Takto okázalo víta svojich návštevníkov Istanbul.

Ráno opúšťame kempovisko v tureckom parku. Blízkosť mora nám už od včera nedá pokoj a my sa ponáhľame pohľadať pláž. Slnko svieti, voda láka, tak šup do plaviek. Letná sezóna sa ešte iba začína, no na chlapcov spod tatier je už voda teplá dosť.

Ubytovanie máme zarezervované priamo v historickom centre mesta a to znamená úzke uličky, hustú premávku a veľa, veľa trúbenia. V jednej chvíli nám dokonca chýbajú 2 centimetre k tomu, aby sme sa zasekli pod mostom. Peťo to ale zvláda bravúrne a po pár nechcených zachádzkach parkujeme kúsoček od hostela. No, hostel, ono je to skôr taká smiešna vežička – čo izba, to poschodie.

V Istanbule nie je núdza o dve veci – obchody a mešity. Hneď zkraja sa púšťame objavovať jedno i druhé. Z každého stánku sa vyškiera Turek s univerzálnym pozdravom – hello my brother, where are you from? Vyzbrojený skúsenosťami z poľských trhov sa púšťame rovno na Grand bazaar. Kryté trhovisko je skôr atrakcia pre turistov než poriadny bazár. Medzi kopami voňavého korenia, lepkavých sladkostí a fejkových kabeliek márne hľadáme vytúženú kladku na navijak či nový držiak na mobil. Pohľad je to ale úchvatný – korenia, šperky a porcelán hrajú všetkými farbami a s tých vôní sa až točí hlava.

Ešte v ten deň postupne obdivujeme všetky najznámejšie pamiatky – palác Topkapi, Hagya Sofiou, Modrú mešitu … samozrejme iba zvonka, veď na prehnané vstupné nemáme. Ešte si dáme krátkeho šlofíka na izbe a poďho pechádzať sa večerným mestom.

Veľmi som sa tešil na pravú tureckú kávu. Zbytočne. Tu sa totiž pije čaj. Veľa čaju. Pijú ho všetci, ale typickým obrazom je partia pánov v stredných rokoch, posedavších okolo malého stolíka na kraji ulice. A tie rozkošné čajové šálky … no ideálne na dvojitú slivovicu.

Ráno si dávame načas. Raňajkovať sa vyberáme do miestneho podniku. Vyberáme si prvý, čo neponúka to isté, ako Turci v Bratislave na obchodnej. Prechádzame sa uličkami mesta, plavíme sa lodným autobusom, ochutnávanie špeciality, pijeme čaj.

Istanbul sa dá objavovať donekonečna. Má svoje svetlé, ale ako každé veľkomesto, aj temné stránky. My sme si ho užili dosýta. Skoro ráno vyrážame objavovať to pravé Turecko.

Do vlaku som nastúpil ako starý tramp – s ťažkým batohom na pleciach, gitarou v ruke a s klobúkom na hlave. Miesto som si nehľadal, s posledného vagónu som postojačky pozoroval koľajnice hadiace sa známou krajinou, s ktorou sa na toto leto lúčim…

Pardon za teatrálny úvod, proste som si ho nedokázal odpustiť.
V Žiline z vlaku vystupujem a hľadám autobazár B&B CAR, v ktorom chalani práve olepujú Peťovho Pinina. Takto onálepkovaný vyzerá konečne ako nefalšovaný expedičný špeciál. Vďaka za všetko chalani.

S chalanmi sa vrelo lúčime a ponáhľame sa do Stankoviec dorobiť posledné úpravy na aute aj vybavení. Lúčime sa s kamarátmi, známimi aj rodinou. Tak, a dosť už sentimentu, nejdeme predsa umierať.

Nastáva deň D, a my už od samého rána nestíhame. Nakladáme auto až po strop a odhaľujeme, čo všetko nám chýba. Nevadí. V Trenčíne naberáme Tomáša a konečne v plnej zostave vyrážame brázdiť európske diaľnice.

Míňame Nitru, Komárno, Budapešť, Belehrad. Tma nás zastihne na odpočívadle, kde s láskavým dovolením srbských pumpárov rozkladáme stan kúsok za čerpačkou. Super nocľah. Budíme sa skoro. Po raňajkách na bulharskej hranici zastavujeme až za Sofiou … na pokyn diaľničnej policajtky. Odchádzame bez pokuty, ale zato s fotkou.

Ako sa dá zablúdiť na rovnej diaľnici? Nuž, ja to dokážem. Bez povšimnutia míňam jediný výjazd na 200 kilometrovom úseku diaľnice. Aspoň sa povozíme.
Strašiaka menom turecká hranica zvládame na 5 kontrol za necelú hodinku. Menej šťastia majú kamionisti, ktorí Turecko opúšťajú. Na diaľnici tvoria neskutočnú, 8-kilometrovú kolónu.

Po viac ako 1500 km sedíme v parku. Za spevu muezzína, znejúceho z minaretu, papkáme melón a grilované mäsko od rodinky na pikniku. Zajtra je pred nami veľká Malá Ázia.