Blog

Samarkand. Druhé najposvätnejšie miesto Islamu. Vraví sa, že päť ciest do tohoto prekrásneho mesta vynahradí pravovernému moslimovi púť do Mekky. Mohamedán síce nie som, ale aj tak na mňa slovko Samarkand pôsobí priam mysticky.

Cesta sem je už taká kúzelná nie je. Asi najlepšie ju vystihuje prívlastok pre dlhú púť veľmi typický – strastiplná. Auto sa na totálne rozsekanej diaľnici postupne zbavuje nepotrebných dielov: plastového krytu ťažného oka, drobnej krytky v pravom prednom kolese, nakoniec z auta odpadáva kusisko pravej zadnej pružiny tlmiča. Pinin potrebuje doktora!

A my ostatní zase oddych. Dvojdňová pauza v miestnom hosteli príde vhod. Hneď ráno sa všetci spoločne vyberáme hľadať servis. Motorkári menia pred Pamírom pneumatiky, nám postačí keď auto pôjde tak, ako má.

V Uzbekistane je fabrika na Daewoo … teda pardón, na Chevrolet. Domáci tu na ničom inom nejazdia a naše Mitsubishi mnohí ani nepoznajú. Pre nás to znamená, že pružiny na Pinina sú tu vysoko nedostatkový tovar. Nevadí, budú pasovať aj tie z japonského mikrobusu. To, že je s nimi auto vyššie o 5 cenťákov je pre nás len a len dobre.

Človek je tvor spoločenský. Na každého však občas príde chvíľa, kedy potrebuje byť chvíľu osamote, iba so svojimi myšlienkami. Ja som si na moje “hlboké úvahy” nemohol nájsť lepší čas, ani miesto. Nočný Samarkand je magický. Pri troche predstavivosti môžete preniknúť pod hrubú škrupinu moderného veľkomesta a vrátiť sa v čase do dôb krutého Amira Timúra, či jeho vzdelaných a pre vedu nadchnutých potomkov. Zo zasnenia ma preberá strážnik, ktorému sa nepáči, že sa pomedzi Madrásy Registanu prechádzam bez vstupenky. Sorry kámo, veď ja už utekám.

Poliakov sa nezbavíš. My ich vysadíme v Khive a oni sa o tisíc kilometrov ďalej trafia presne do nášho hostela. Marek ani Anastázia neveria vlastným očiam. Usmievavá poľka má dnes dokonca narodeniny. Náhoda? Nie, na tom meste asi predsa niečo bude…

V oriente nie je nič obyčajné. Ku každému miestu sa viaže legenda, ku každej osobnosti zas neuveriteľný životný príbeh. Keď ale prestáva fungovať fyzika a metrické jednotky sa odrazu zbláznia, tak to začína byť podozrivé…

Mesto Khiva si už na turistov zvyklo. Orientačné tabule a smerovníky privedú nič netušiacich turistov zaručene k spoplatnenej bráne s turniketom, zatiaľ čo tí zvedavší poľahky objavia grátis vstup do starého mesta pre domácich. Ono je to vlastne taký veľký “skanzen”. Za masívnymi hlinenými múrmi mesta si domáci ďalej žijú svoj, viac či menej, pokojný život v tieni palácov a minaretov.

Poliakov sme nechali túlať sa uličkami mesta, a v sprievode dvoch motorkárov sme sa pohli ďalej. Prostredným z trojice klenotov Hodvábnej cesty je mesto Bukhara. Len Mikel má z jeho názvu srandu: náramne sa sa totiž podobá na výraz, ktorý v španielčine označuje teplých chlapcov. No a čo, aj tak tam s chalanmi ideme!

To mesto je krivé. Nie, vážne, paláce a madrasy svojou nádherou vyrážajú dych, ale študentovi stavbáriny udrie do oka iný detail. V Bukhare by ste pravý uhol proste hľadali márne. Palác na námestí sa už stovky rokov ponad fontánu dôverne nakláňa smerom k madrase, akoby jej chcel niečo pošepkať. Tá sa však, ako urazená frajerka, odkláňa na opačnú stranu a nechce od neho nič počuť. Nuž, asi zamlada pokukoval po minaretoch…

A teraz k tomu zázraku na počkanie. Cesta do magického Samarkandu predsa nemôže zostať bez fantastického zážitku.

Večne smädný Pinin si už opäť pýta svoj prídel. Zastavujeme na malej čerpačke a dopĺňame zásoby paliva. Moja chabá znalosť ruštiny mi na túto činnosť tak akurát postačuje – pumpár do každej bandasky načapuje 20 litrov. Hotovo.

Ale počkať, žeby som odrazu tak zmocnel? “Plné” kanistre sú dnes akési ľahké. Takže ešte raz a dočapovať do plna. Keď tu zrazu … aleluja, stal sa zázrak!

Ručička na ciferníku starého stojanu ukazuje, že do našich 20 litrových bandasiek sa zmestilo po 27 litrov benzínu. Vidím dobre, alebo som bol pridlho na slniečku? So smiechom pumpárovi doplácam požadovanú (a trochu zjednanú) sumu.

Obsah zázračných bandasiek za chvíľu minze v nádrži auta. Výsledok? Presne plná 40 litrová nádrž. Ešte že tak, tých kúziel už bolo na dnes dosť. Ale aspoň sme zistili, ako všetky tie príbehy vznikajú…

Kto bol raz v Iráne, ten si ho nevie vynachváliť. My s Peťom sme to potešenie zatiaľ nemali, zato sme však mali štastie na jedného neobyčajného Iránca.

Mustafa je taká veselá kopa. Vie trochu po rusky, niečo po anglicky a rukami vysvetlí všetko ostatné. Najčastejšie ho zastihnete ako kamiónom s kazašskými značkami brázdi cesty strednej Ázie.

Čo urobí kamionista, keď v prístave uvidí turistov? Dá im keksík, usmeje sa popod fúz a zaželá pekný deň. Na lodi im potom vždy pri raňajkách a pri večeri rozpráva vtipy a zážitky zo života. Dokonca aj nekonečné vylodenie pri ňom zbehne o čosi rýchlejšie.

Prístav opúšťame s dvojicou poliakov. Pôvodne im odvoz sľúbil ich kamarát “Iranczik” Mustafa. Nakoniec sa však zdržal na hranici. Neštastnej poľke Stazke je ľúto, že sa s Iránčikom nestihli rozlúčiť a už ho zrejme nikdy neuvidia. Keby len ona vedela.

Som nervózny a unavený. Už tri hodiny som mal spať, no miesto toho trčím na uzbeckej hranici. No počkať, ten hlas predsa poznám. Z kabíny kamiónu vedľa mňa sa ozýva:

“Hello, nechóčeš čaj???”

No to ma podrž, veď to je Iránčik! Tak nakoniec bude v Uzbekistane predsa skôr než my.

Náš kolega, Kanaďan Nicolas je nadránom nervózny a čosi hľadá. V rukách smutne zviera jednu motorkársku topánku, ktorej už od včera chýba kamoška.

“Merde!”

Zahreší, a vtom už osamelá bagandža letí kdesi do púšte. Pár hodín nato sa naše cesty rozchádzaju…

Spomínal som už cestu k Aralu? Určite áno, nespomenul som však cestu späť! Hnet po návrate na hlavnú cestu obiehame tirák s povedomým nákladom. Takýto bager predsa viezol … Iránčik!

Mustafa, povšimnuvší si nášho auta, okamžite vyskakuje z kamiónu a nad hlavou máva stratenou motorkárskou topánkou. No to ma podrž! Nicolas je už síce ďaleko, ale aspoň sme vyriešili záhadu.

Druhá topánka letí, tento krát z Mustafových rúk, do púšte a nášho kamoša zaujíma ako sa nám darí.

“Včera bolo horúco, ale dnes už je to fajn…”

“No jasné, ja som totiž volal Bohu…”

“Čože?”

“Vieš, moslimovia sa modlia k Bohu päť krát denne. Ja mám ale na pána Boha telefón. Ja mu ráno zavolám – hej Bože, včera bolo strašne horúco, urob s tým niečo – no a vidíš, funguje to.”

No tak sa maj, Mustafa, my ideme do Khivy.

A po tomto prekrásnom uzlíku na hebkej niti hodvábnej cesty nás opúšťajú aj Poliaci. Mocné hradby slávneho mesta (o ktorých ešte bude reč) nechávame za sebou a v, o čosi okresanej, stvorčlennej skupine si to, popri Turkménskych hraniciach, dalej šinieme púšťou. Koho to však nevidím stát na okraji cesty?

Mustafa má ruky čierne po lakte, a len s námahou si pod fúzom udržiava povestný úsmev. Defekt nepoteší nikoho, hlavne ak hrozí, že sa náklad po prasknutí ďalšieho kolesa prevráti do piesku púšte. Problémom sú výstužné drôty z pneumatiky, ktoré sa, ako na potvoru, zamotali do náboja kolesa a znemožnujú jeho otáčanie. Iránčik dnes zabudol zatelefonovať Bohu. Našťastie má ale kamarátov z Európy.

Po dvoch zničených pílkach si s drôtmi nakoniec poradil naviják na nárazníku Peťovho autíčka. Zvyšok dokončili Mikelove kombinačky, no a s nasadením nového kolesa si už skúsený tirák poľahky poradí. Odmena nás nemine: celý chleba a pol melóna k tomu. Tu v púšti aj tak viac než dosť. Pocit z pomoci priateľovi, ktorý u nás hreje pri srdci, tu v púšti príjemne chladí.

Maj sa dobre, Mustafa. Veď kto vie, možno sa naše cesty ešte stretnú. Bude stačiť ak zatelefonuješ Bohu.

Neprajem to ani najhoršiemu nepriateľovi. Stráviť celú noc na hraniciach je proste na nervy priemerného európana priveľa. A to máme ešte šťastie, že sme turisti.

Výraz “turista” z duše neznášam. Ja som predsa cestovateľ, a nie žiadny pajác s visačkou na krku. Keď mi to však pomôže predbehnúť kilometrovú kolónu čakateľov na prechod cez hranice, budem turista aj desať krát.

Spočiatku som sám pohoršený z nášho morálneho úpadku, ale tu je to proste tak. Sami domáci nás s úsmevom posielajú pred seba, nikto nehromží, všetci sú spokojní.

Je osem hodín večer. Stojíme pred bránou a maratón sa práve začína. O slabé dve hodinky máme za sebou Kazachstan a začína sa naozajstná zábava.

V Uzbekistane to berú vážne. Pri pohľade na horu batožiny, ktorú musia domáci zložiť zo strechy auta, precliť a opäť naložiť, sa mi chce plakať. Európsky pas opäť raz nesklamal. Colník nás bez slova posúva k okienku. Predbiehame pritom najmenej dve desiatky nešťastníkov. Tu už sa objavujú aj škaredé pohľady – o jednej ráno je mi to už ale jedno…

O štvrtej ráno máme túto odyseu konečne za sebou. Po nekonečných 7 hodinách mi karimatka uprostred púšte pripadá ako luxusný hotel. Zo sladkého sna ma ale budí horúce Uzbecké slnko. Pred nami je ešte fúra kilometrov po hroznej ceste, musíme sa pohnúť ďalej. Našim dnešným cieľom je Aralské more … alebo skôr to, čo po ňom zostalo.

Na svete by ste asi márne hľadali väčšiu ekologickú katastrofu, ako je zánik Aralského jazera. V meste Moynaq, ktroré roky žilo z rybolovu, po ňom zostali len suché brehy, opustený maják a hrdzavé vraky lodí. Ľudia ale potrebujú z niečoho žiť. Miestni obyvatelia preto premenili prírodnú tragédiu na svoju výhodu. Cestovatelia z celého sveta si sem chodia fotiť to, čo zostalo z kedysi prosperujúceho prístavu a v mestečku, ako huby po daždi, rastú nové domy, hotely, obchody, dokonca aj 4D kino.

Sme na dne. Na dne kedysi obrovského jazera, ktoré dávalo úrodu poliam a prácu ľuďom. Byť na dne má ale jednu obrovskú výhodu – dá sa od neho odraziť, a ísť ďalej …

Pevnú zem pod nohami som privýtal so širokým úsmevom na tvári. Konečne mi prestane byť zle a začnem si opäť užívať cestu. Kazachstan – krajina Boratova.

S Tomášom sme sa rozlúčili ešte na lodi. Odlišnosť názorov nás nakoniec utvrdila v tom, že bude lepšie ak si každý zvolíme vlastnú cestu (veľa štastia Tomáš, držíme palce). Tá naša dnes vedie do letoviska Aktau. Záujemcov na voľné miesta v aute je odrazu celá kopa – improvizovaný konkurz nakoniec vyhráva mladá poľská dvojica, Marek a Anastazia.

Ťavy v púšti si určite museli myslieť, že do Kazachstanu dorazil Slovenský prezident. Vlajkami oblepené auto v sprievode štyroch motoriek sa totiž nevidí každý deň. Našu malú karavánu dopĺňajú motorkári: Mikel zo Španielska, Róbert z Maďarska, Lucas z Nemecka a Nicolas z Kanady.

Viac ako pre turistov je Aktau rajom pre mladé rodiny s deťmi. Iný názor majú miestne znudené tínedžerky, ktoré len neveriacky sledujú bandu bláznov z Európy, ktorí práve šantia na detskej húsenkovej dráhe. Ale ten výhľad na more stojí za to (nie žeby som si ho na lodi neužil dosť).

A čo kuriozitka na dnes? Cena hotelovej izby sa nepočíta na noc, ale na presne 12 hodín od príjazdu. S recepčnou to zjednávam na 14 hodín, ale ráno o 8mej už radšej fujazdíme preč, aby si to náhodou nerozmyslela.

Dnes sú na pláne Uzbecké hranice. Od nich nás však delia dlhé kilometre horúcej púšte. Takže doplniť vodu, benzín a môžeme pokračovať.

Mám rád cykloturistiku a s obdivom zdravím každého bajkera, ktorého po ceste stretneme. Na toto by som sa ale nedal. Míňame našich kamošov z trajektu, ktorí sa z mokrým turbanom na hlave a presne vyrátanými prídelmi vody práve vydávajú do horúcej pece miestnej púšte. Borci, držím palce.

Po pár hodinách jazdy sa už aj u nás hlási hlad a únava. Zastávka v čajchane príde vhod. Dnes sa tu podáva pilaf a konské mäso. Pani kuchárka nerozumie z čoho sme prekvapení. Mäso ako mäso, tu v púšti si človek nemôže vyberať. Pre Kazacha bežný obed, pre nás gastronomický zážitok. Hlavne že nám chutilo.

Do prístavu je to z Baku sotva hodinka. Hostel opúšťame v zrýchlenom režime – veď čo keď nám ujde loď? Zatiaľ ešte nevieme, že tieto starosti môžeme pokojne pustiť z hlavy.

To čo bude nasedovať, môžme pokojne nazvať ako majstrovstvá sveta v čakaní. Usmiaty pánko z recepcie nám tvrdí, že loď príde ešte dnes … možno.

Neprišla. Tak možno zajtra. Noc prebdieme na betónovej podlahe. Síce s prekrásnym výhľadom na hviezdy, ale tiež s množstvom neznesiteľných komárov.

Ráno meníme plán – načo nezmyselne čakať, keď môžeme kempovať? Miesto okolo nášho stolíka sa zapĺňa cestovateľmi z celého sveta a hneď je o zábavu postarané.

Tak predsa! Loď je pripravená a čaká iba na nás. Takže v tomto poradí: colná kontrola, zaparkovať auto v podpalubí, pohľadať kajutu … a spať. Ono sa toho ani o veľa viac robiť nedá. Hlavne keď loď vypláva na more a suchozemca ako som ja postihne morská (v tomto prípade jazerná) choroba. Dúfam, že to prežijem.

Predavačka so strachom v očiach sledovala, ako sa po ňu naťahujem na zaprášenú hornú policu. Rad pri pokladni som so vzácnym nákupom predbehol ako VIP zákazník – čudujem sa že mi neprestreli červený koberec. Skvelo sa na nej desať hviezd, z ktorých každá značí rok spánku v dubovom sude. Na vignete sa hrdo vynímal názov národného pokladu. Ararat.

A teraz do reality. Všetky obavy z rozbitia, či predčasného vypitia zatienila možnosť, na ktorú sme ani nepomysleli. Proste a jednoducho nám ju zhabali colníci.

To posledné čo vidíte v Gruzínsku je nápis – Azerbayçan borders, GOOD LUCK (Azerbajdžanské hranice, VEĽA ŠŤASTIA). Nevediac čo nás čaká som sa na tom schuti zasmial.

Colník si najprv zamračene prezerá Arménske pečiatky v mojom pase, nakoniec tam však vrazí tam novú. Tak, to šlo hladko. Moja radosť je však predčasná, kontrola batožín nás okamžite uprace na bok.

1. Problém – “Kde máte

batožinu?”

“No veď v aute, vždy ju tam nechávame.”

2. Problém – “Boli ste v Arménsku?”

“Jasné že boli, veď mám v pase pečiatku.”

3. Problém – “Kupovali ste tam mapy, suveníry, … koňak?”

“Do hája, tak toto sa vám nepozdáva!”

Dvojica colníkov pôsobí veľmi príjemne, ale neoblomne. Rozkaz znel jasne, nesmie prejsť za žiadnu cenu. S Arménskom máme predsa vojnu. No, to som síce vedel, ale to že majú aj absolútne embargo na ich produkty mi uniklo.

Fľaša sa už nedá vypiť, vyliať, ani odfotiť. Maximálne tu na mňa môže za poplatok tri dni počkať. Tak si ju nechajte, kašlem na ňu!

Peťo to mal ešte veselšie. Vštetky veci z auta musel ručne poprenášať na röntgen. Na fľašu sa ho nik nepýtal, tovno ju vzali. Ba čo viac, šlohli mi aj stojan na víno a knihu Od Kaukazov po Araraty od Janky Hromníkovej.

A to som sa tešil že tú fľašu a stojan prinesiem ako cennú trofej domov. Tatko, tá mala byť tvoja.

Omalo. Dedinka na úpätí Kaukazských končiarov. Prakticky celú zimu je totálne odrezaná od sveta. Jej obyvatelia sa do svojich príbytkov vracajú vždy znova začiatkom leta. Ani vtedy však cesta nie je žiadna slasť.

Vyše 70 kilometrov dlhá cesta nie je rozhodne nič pre osobáky. Asfalt na nej nehrozí, oznam, že je cesta neprejazdná, už na nej cestári nechávajú stabilne. Vlastne vraví pravdu. Zabezpečenie prístupu do Omala a okolitých osád je skrátka nekonečný boj cestárov s prírodnými živlami, ktoré im, ako malicherní bohovia, nemilosrdne ničia práve dokončenú prácu.

Ale ten výhľad! Po troch hodinách cesty je priesmyk Abano pass, stále iba v polovici cesty do Omala. Miestne horské taxíky majú čo robiť, aby stihli ešte za svetla hore priviesť čerstvú várku turistov. My si ešte pred zotmením stíhame pozrieť dominantu Omala, ikonické strážne vežičky. Navyše je pri nich najlepší signál.

Je čas opäť si trochu precvičiť nohy. Po rýchlej dohode sa hneď ráno stávame súčasťou medzinárodnej túry do osady Diklo. V skupine nechýbajú dve nemky, dvaja nemci a jeden angličan. Zážitok je zaručený, dokonca hneď trojaký.

Prvé prekvapenie má gastronomický charakter. Hladní ako vlci prichádzame napoludnie do dedinky Shenako. Domáca tetuška nás napochytre spočíta a už sa hotuje chystať obed o troch chodoch. Nechýba vínko, ani kalíšok čače.

Druhý zážitok je o poznanie horší. Lukulské hody strieda náhle precitnutie v podobe prudkej búrky. Na úzkom lesnom chodníku nič príjemne. Hustý dážď sa nechystá tak skoro prestať. Našťasie mám svoju super nepremokavú bundu … zamknutú dole v aute.

S našim príchodom do Diklo sa opäť ukazuje aj slniečko. Dievčatá nechávame uschnúť a sami sa vyberáme preskúmať starú pevnosť, ešte z čias Mongolských nájazdov.

Dnes to naozaj stálo za to. S partiou sa nakoniec dohadujeme ešte na večernom posedení. Myslím, že konečne nastal čas vytiahnuť gitaru.

… a tak som ráno sadol za volant a odviezol chalanov na políciu.

Peťo pred úradníčkou za stolíkom rozhadzuje rukami – nohami a dušuje sa, že je nevinný. Kameň by sa nad ním zľutoval. Také jednoduché to ale nebude. Polícia mu doklady vráti, ale na rozhodnutie má 30 dní! To si robia srandu, toľko času teda fakt nemáme!

Filip Tomášek nad celou situáciou len neveriacky krúti hlavou. Na svojej Babete zatiaľ precestoval celú Ukrainu a časť Ruska, ale toto ešte nezažil. Radi by sme s ním predebatovali celý deň, ale toľko času nemáme. Po rýchlom obede si navzájom prajeme veľa šťastia a utekáme vybavovať.

Na polícií sa medzitým pohli ľady – vodičák by mohol byť už zajtra, Peťo však musí hneď potom opustiť krajinu … alebo sa tak aspoň tváriť.

Peťo ma naviguje k hotelu na okraji mesta, má vraj pre nás prekvapenie. A tým je, za všetky tie útrapy, sauna! Wellnes apartmán je na celý večer iba náš. Z radosťou sa venujeme poteniu, až dokým nás pani upratovačka nemilosrdne nepresťahuje na noc do inej izby. Nuž, Gruzínsko…

Je ráno, Peťo víťazoslávne kráča z polície a v rukách drží svoje živobytie – vodičský preukaz. Zaobišlo sa to bez pokuty, za to však so zákazom šoférovania v Gruzínsku na 3 roky. Stačilo sľúbiť že okamžite opustí krajinu a ako dôkaz priniesť letenku. Peťo však ten let do Budapešti už asi nestihne. Radšej vraj pôjde ďalej s nami.