Blog

Mám rád večerné posedenia v hosteloch. Trochu vínka ich môže len a len spríjemniť. Niekedy sa však Náhoda rozhodne ich ešte trochu viac okoreniť…

Sme opäť raz v Gruzínsku. Hlavné mesto Tbilisi sa nás už nemôže dočkať. Prvú noc trávime pri Tbilisi Sea, jazere nad mestom, ktoré je v letných horúčavách obľúbeným cieľom domácich. Po nočnom daždi sme osviežení dvojnásobne.

Ráno nás čaká prehliadka mesta, ale hlavne Slovenka Zdenka, ktorá sa podujala robiť nám sprievodkyňu. Tbilisi jej učarovalo natoľko, že sa tu po prvej návšteve rozhodla presťahovať. Nedivím sa jej.

Centrum mesta (o predmestiach pomlčím) je nádherne. Historický dojem nekazí ani pohľad na moderné, architektonicky zaujímavé budovy a most. Nad tým všetkým bdie s mečom a chlebom v rukách Matka Gruzínska. Na tie schody hore k nej veru nezabudnem…

Večer trávime v rovnakom hosteli ako Zdenka. Pri vínku a syre sa čas rýchlo kráti. Som už na ceste do postele, keď sa začínajú diať veci.

Peťo náhle zisťuje, že mu čosi chýba a rozhodne sa to pohľadať v aute. Len čo si odomkne, zbehnú sa susedia a spustia krik. Peťo je obvinený že nabúral!

Vedľa parkujúce auto sa predkom letmo dotýka toho nášho. Jasná vec, hovorí si Peťo a s pocitom že je v práve súhlasí s privolaním polície. Tá je však po dychovej skúške nekompromisná – nafúkal si, daj vodičák. Nezaujíma ich pri tom, že naše auto sa za celý večer ani nepohlo, ba ani to, že k “nabúranému” autu po čase prichádza nič netušiaca slečna a spokojne s ním odchádza preč.

Vodičák je zadržaný. Od tejto chvíle som menovaný za šoféra.

Jerevan je proste špecialita. Zbúrané historické budovy boli postavené nanovo z betónu. Hoci sú krásne, chýba im patina a punc histórie. Tie, čo zostali po komunistoch, by mali byť zbúrané určite!

Kontrasty mezdi chudobnými a bohatými sú obrovské. Nie je problém tu vidieť autá za stovky tisíc eur, zaparkované na okraji jarmoku so zeleninou a živými zvieratami. Ale aj pre takéto pohľady sa oplatí Jerevan.

Arménsko je krajina kláštorov. Tieto mystické miesta sú najväčším lákadlom pre turistov v celej krajine. A možno preto už nie sú až také mystické… Návštevníkov je priveľa. V dave sa stráca slušnosť a pokora, návštevníci ignorujú povinné zahaľovanie ramien a kolien, sú hluční, otravný. Komercia je zrejme daň, ktorú musí Arménsko zaplatiť, aby prilákalo viac dovolenkárov.

Že Arménsko nemá more? Nevadí, má predsa Sevan. Obrovské jazero vo výške 1900 metrov, ponúka kúpanie v teplej vode s výhľadom na zasnežené vrcholy okolitých kopčekov. Celé severné pobrežie je rozkúskované na kempy a súkromné pláže. Je takmer nemožné okúpať sa bez toho, aby ste nevliezli niekomu do dvora. Miestni trávia pri vode celé leto a svoje pozemky prenajímajú turistom – každá koruna dobrá.

Azerbajdžan na ľavo, Azerbajdžan na pravo. Nežartujem. Drobnú enklávu oddeľuje od materskej krajiny iba úzky pásik zeme a hlavná cesta. Ide vlastne o jeden zalesnený kopec, ku ktorému nevedie žiadna poriadna cesta. Asi nebude náhoda, že si tieto dva susedné štáty nevedia prijsť na meno.

Po strastiplnej ceste sme sa prebojovali k hranici. Jamy na hlinenej ceste boli miestami také veľké, že by sa v nich, ako tank v zákope, stratilo celé auto.

Cestovatelia prichádzajúci z opačného smeru hodnotia Gruzínsko-Arménsku hranicu ako bezproblémovú. Nám zabrala hodinu a pol. Zrejme sa máme ešte na čo tešiť. Prvé náznaky absurdity však nastávajú už teraz.

Colník : poistenie auta 14 tisíc.

Peťo: toľko ti nedám kámo.

Colník: tak daj 8 000.

Peťo: tu sa píše 6 300.

Colník: tak daj 6 000 a je to dobré…

Arméni sa na všetkých pozerajú z výšky. Teda nie doslova. Už hraničný prechod sa nachádza v 2000 metroch. Trojtisícové kopce pokryté snehom tak vyzerajú popri okolitej krajine ako somárske lúky pre deti.

My dnes mierime ešte vyššie. Prekvapivo dobrá asfaltka nás vedie až do výšky 3200 metrov k jazeru Kari. Romantickú panorámu tu dopĺňajú polorozpadnuté betónové pozostatky akéhosi ruského výskumného centra. Asi nechcem vedieť, čo sa tu kedysi mohlo diať.

Ranná prechádzka nesmie chýbať. Tá naša vedie južným hrebeňom sopky Aragats, ktorej hlavný vrchol je s výškou cez 4 tisíc metrov najvyšším v Arménsku. My to spokojní otáčame vo výške 3700 metrov – osobný rekord opäť prekonaný.

A teraz k tej Hore. V Arménsku sa všetko nazýva Ararat – koňak, pivo, mlieko, banka, hotely, kluby … Je to z toho zrejmé, akí sú Arméni pyšný na svoju národnú horu – Agri Daği. Že nepasuje? Ani mne nie.

Sedím na schodoch Jerevanskej kaskády a pozorujem oparom horúceho vzduchu zahalené obrysy hory Ararat. Je majestátna a podmanivá. Už pri prvom pohľade nie je pochým o tom, že symbolom tohoto hrdého národa nemôže byť nič iné ako tento Biblický obor. Problém je to, že Ararat už dávno nie je Arménsky, ale nachádza sa celý v Turecku. (Dôvod a historické okolnosti si budem musieť ešte doštudovať). Je mi tých Arménov ľúto. Ešte že ten výhľad a hrdosť im vziať nemohli.

Kaukaz nie je iba jeden. Svahy Malého Kaukazu v južnej časti Gruzínska nie sú také strmé, no rovnako okúzľujúce.Cesta na juh nás vedie zelenými lesmi a údoliami. Pozoruhodne dobrý stav cesty vysvetľuje rozsiahly kúpeľný areál Sairme, ktorému k dokonalosti chýba už len pár stoviek hostí. Aspoň si naberieme do zásoby kúpeľnej minerálky.Za kúpeľmi asfalt končí. Kvalitu cesty však dostatočne vyvažuje priam alpská scenéria. Hora Didimaghala priam láka okoloidúcich rozhliadnuť sa z jej vrchola. Neváhame ani chvíľu. Tomáš, čoby najsilnejší kus, nám o chvíľu máva z vrchola. Ja s Peťom a novým českým kamošom to vzdávame na vyhliadke už v tretine výstupu. Aj by som pokračoval, ale mám taký “blbý ciťák”.Oprávnený. Tomáš síce zostup s prehľahom stíha, ale zakrátko nato sa hora zahaľuje do mrakov a ani prudká prietrž na seba nedá dlho čakať.Gruzínske cesty sú jeden nekonečný príbeh … je jedno čo cestári postavia alebo opravia, hora, ako zúrivý živý bes, im to zakrátko bez milosti zničí. Tak načo sa ponáhľať.Po zostupe z hôr sa ráz krajiny mení. Sme na pohraničí s Tureckom. Vyprahnutú náhornú plošinu predeľujú hlboké zárezy usilovných riek do mäkkej horniny.Vardzia. Opäť jedno ohnisko dejín na našej trase. Skalná stena nad riekou je ako švajčiarsky syr prederavená chodbami a komínmi. Domurované zvonice a chrámy v skalách podfarbujú obraz kresťanských dejín tejto oblasti. V niektorých skalnych výklenkoch dokonca dodnes žijú mnísi.Koneče ohník. Prvý krát počas našej cesty. Potichu si užívame výhľad na stáročné skalné obydia. Len škoda toho vínka, jedna fľaša pre troch je naozaj málo.

Ushguli sme si dlho neužili. Veľké dažďové kvapky a dlhá cesta pred nami nás prinútili pokračovať.Cesta nás zakrátko privedie až do výšky cez 2600 metrov v sedle Zagaro Pass. Odtiaľto už budeme len klesať – skoro dva kilometre smerom nadol do Kaukazských údolí.Cesta sa mení na poriadny offroad – Pinin hrdinsky bojuje s balvanmi na ceste, ale miestami predsa nevyhnutne chytá spodok, či dokonca ostáva visieť na bruchu. Z cesty sa stáva hotová Odysea – 35 kilometrový zjazd nám trvá skoro 4 hodiny.Každá koruna dobrá – povedal si aj policajný major v dedinke Lentekhi a hneď na to nám ukazuje svoj dom, podchvíľou slúžiaci ako guesthouse. V cene je nocľah na verande pod strechou, večera a raňajky. Nuž, lepšie spať u policajta doma ako v cele na stanici. Peťo to berie doslova. Z verandy sa sťahuje do izby. Celý prekvapený sa ráno budí vedľa asi 15ročného chalana v jeho detskej izbe.S tými priepasťami ale nekončíme. Miestnym turistickým lákadlom je visutý chodník kaňonom Okatse. Chodníček ku kaňonu taxikári popisujú ako strašnú túru a ponúkajú odvoz. Nie nie, prejdeme sa.Deň zakončujeme prechádzkou večerným Kutaisi. Socialistické mestečko na naše prekvapenie ukazuje aj svoju peknú, historicky-modernú tvár. Hlavne náhla večerná búrka, prečkatá v tisícročnom chráme, má svoje čaro. Tak rýchlo na hostel, nech znovu nezmokneme.

Štíhle minarety opäť vystriedali kamenné vežičky kostolov a životný štýl miestnych sa začal omnoho viac podobať na ten európsky … s ruským prízvukom.

Gruzínci sa pokladajú za európanov. V každej dedine robí štátnej zástave spoločnosť modrá vlajka EÚ, do ktorej sa Gruzínci tak veľmi túžia dostať. Držím palce, ale veľmi ružovo to teda nevidím. Sovietska éra dala tejto krajine poriadne zabrať a hoci miestni Rusov veľmi nemusia, ich vplyv je tu stále citeľný. Začína to všadeprítomnou ruštinou, zlými cestami obrovskými pamätníkmi socializmu na bezvýznamných miestach. Kravy a prasatá popri cestách sú len malý bonus.Čo sa ale Rusom nepodarilo “perestrojiť” sú hory.Pricházdame do regiónu Svaneti, ktorý pokrýva západnú časť gruzínskeho Kaukazu. V odľahlých dolinách sa kultúra miestnych ľudí dlho vyvýjala bez vplyvov z juhu či severu. Domáci sú preto právom hrdí na svoj špecifický dialekt, tradície a na svoj národný poklad – 4710 metrov vysokú horu Ushba.Dva dni trávime v miestnom turistickom centre, meste Mestia.Domáci si už dávno zvykli na turistov z Európy. Na prenocovanie im ponúkajú svoje domy a záhrady, vozia ich po kopcoch, predávajú miestne špeciality. Hlavne čaču, domácu vínovicu. Ono totiž vínko tu, vysoko v horách, za veľa nestojí.Osada Ushguli je v Svaneti povinnou jazdou. Každý chce mať niečo naj. Táto dedinka je (vraj) najvyššie položenou usadlosťou v Európe a to už je fajn ťahák pre turistov. Zápis do UNESCO jej ale patrí právom. Kamenné strážne veže s pozadím zo sviežch zelených úbočí sú ako vystrihnuté z pohľadnice. Prechádku pomedzi ne však musíme nateraz odložiť a schovať sa v aute. Aspoň kým neprejde búrka a krupobitie.

Len tak si visím v hojdacej sieti a premýšľam, čo sa to včera vlastne stalo…

Hneď ráno sme prekročili hranicu. Peťo autom, ja s Tomášom cez asi kilometrovú budovu, pripomínajúcu letiskový terminál. Pani colníčka desať minút podrobne študovala môj pas, ale nakoniec doň predsa vrazila pečiatku a pustila ma ďalej.

Gruzínsko! Krajina hôr a vína. Tešíme sa na jedno i druhé. Zatiaľ sme však iba na hraniciach a tie vždy smrdia prúserom. Hneď za čiarou sa podivní chlapi v uniformách snažia Peťovi predať poistenie auta. Márne. Peťo ich posiela do hája. Neskôr sa od mladej úradníčy dozvedáme, že poistenie od týchto špekulantov síce platí, ale stojí päťnásobne viac.

Perlou gruzínskeho pobrežia je mesto Batumi. Už zdiaľky láka (hlavne ruských) turistov novými hotelmi, krásnou promenádou a futuristickou architektúrou. Pre nás má jedno špeciálne lákadlo. Internet! Je smutnou realitou, že bez 4G pripojenia sa dnes cítime ako bez ruky. Miestneho operátora si všetci doprajeme poriadnu dávku dát. Takto vyzbrojení môžeme pokračovať do Poti.

A neveríme vlastným očiam. Kontrast s novučičkým Batumi je obrovský. Mesto vyzerá ako keby v ňom prednedávnom vybuchla bomba – celé pripomína obrovský pamätník socializmu, ktorý sa na ňom riadne vybúril. Aspoň je tu lacno.

Kempovať by sme chceli na pláži. Chceli, ale miestni policajti sú proti. Svojou chabou ruštinou s nimi dohadujem podrobnosti. Vraj sa po nás o dve hodinky zastavia a odvezú nás do kempu, kde je bezpečne. Pre každý prípad zisťujem, koľko to bude stáť. Nakoniec ostávam dokonale zaskočený vetou – dengi ne nada, eto Gruzia.

Kemping pri jazere Gölova bol super. Krajina bola krásne zelená, voda čistá a dosť teplá na kúpanie. Pokojný spánok nám ale kazila myšlienka na záhadnú poruchu auta…

Ráno balíme a vyrážame – ešte pár týždňov tréningu, a začnem útočiť na rekord v rýchlosti skladania stanu. Od pobrežia Čierneho mora nás delí 180 km a dva vysoké horské prechody. Hračka pre deti. Po ceste si obzrieme ikonický kláštor Sümela a večer kempujeme na pláži. To sme si aspoň mysleli…

Hneď prvý kopec dáva autu poriadne zabrať. Krajina je úchvatná, Peťo sa ale napriek tomu usmieva čoraz menej. Spojkový pedál citeľne zmäkkol, zaradiť rýchlosť si vyžaduje herkulovskú silu. Hore na kopci sa preto rozhodujeme urobit si pauzu a nechať spojku “vychladnúť”.

2000 metrov vysoký priesmyk ponúka prekrásny výhľad. Tomáš ide omrknúť okolité bezmenné kopčeky, my s Peťom využívame čas na dodatočné úpravy, na ktoré doma nezostal čas – montujeme prerušovač navijáku, svetelnú rampu…

Nikdy som nemal talent na jazyky, ale rukonožština mi ide perfektne. Turecký kamionista behom troch sekúnd pochopí, že potrebujem kombinačky a pridáva mi k nim aj dve chladené malinovky – no na parádu.

Zatvárame kapotu, štartujeme auto a … spojka nefunguje. Peťovi sa včera podarilo skontaktovať s miestnymi nadšencami pre Mitsubishi Pinin. Píšeme si s Osmanom, ktorý kvoli nám z Istambulu obvoláva servisy a zisťuje, kde pre nás majú novú spojku. V Trabzone sa vraj pre nás jedna nájde. Je to však 130 kilometrov cez kopec, ktorý by zahanbil aj naše Donovaly. Začína sa jazda.

Dole kopcom sa vezieme na neutrále, dohadujeme podrobnosti opravy, zisťujeme adresu. Za chvíľu však začína stúpanie. Peťo tam viac-menej nasilu vráža trojku a najbližších 80 km nehodlá preradiť. A jazda, hoci pomalá, začína byť riadne divoká.

Ide niečo v protismere? Zatiaľ nie. Takže poriadne nadbehnút a za moment v plnej rýchlosti režeme 180 stupňovú zákrutu. Pripomína to film Nebezpečná rýchlosť – otáčky proste nesmú klesnúť, inak sa daleľ nepohneme.

Do Trabzonu prichádzame cez tri červené, nie žeby to niekomu vadilo. Dvesto metrov od servisu pridusený motor naposledy poskočí a zhasne. Podarilo sa. Mechanika dlho nehľadáme, hneď ako zazrie európske tváre nás víta slovami “Pinin servis?” Vďaka nášmu tlmočníkovi z Istanbulu je so všetkým oboznámený. Pinin je za chvíľu na zdviháku a my sa nechávame odviezť do centra.

Trabzon, hoci nie je vychýreným letoviskom, nemá o turistov núdzu. Teda hlavne o tých z Blízkeho východu. Poznať to na množstve arabských nápisov, ale hlavne na ženách zahalených v čiernych burkách a bradatých chlapoch, ktorí nie sú pre Turecko až tak typickým zjavom.

Dnešnú noc spíme v hoteli, a to znamená sprchu a toaletu. Zváštna dispozícia kúpeľne nám dovoľuje vykonávať obe tieto činnosti naraz. A mäkká posteľ tiež nie je na zahodenie.

Po raňajkách Peťo dostáva potešujúcu správu – Pinin je hotový! Tak rýchlo pobaliť a vybrať peniaze, odvoz k servisu nás už čaká. Auto vyzerá byť v poriadku. Musí byť. Dnes ho čaká krst ohňom.

Novú spojku ideme vyskúšať do vnútrozemia. Hneď od pobrežia sa dvíhajú strmé svahy hôr. Popretkávané sú úzkymi cestičkami spájajúcimi horské dedinky, niektoré vo výške až 2500 metrov. My sa vydávame po Bayburt road D915, známej tiež ako Cesta smrti.

Široká asfaltová cesta sa postupne zužuje a dvíha strmo k nebu. Od konca sveta má však ďaleko. Celé údolie je posiate obrovskými, troj a viacposchodovými domami. Mnohé nemajú ani prístupovú cestu. Je pre nás záhadou, ako ich dokázali v takomto náročnom teréne postaviť.

Pri poslednom dome asfalt mizne a pokračuje len nespevnená cesta. Pred nami je ešte kilometer prevýšenia a množstvo ostrých zákrut. Výhľad sa ale nekoná. Hmla po ceste hore hustne, sme radi že dovidíme aspoň na cestu pred sebou. V závratných výškach hôr, kde sa na zelených lúkach stále ešte drží sneh sa motáme vyše hodiny. Potom to vzdávame a vraciame sa dole na pobrežie.

Turecko nám učarovalo. Dosýta sme si užili jeho výhľady, pohostinnosť, chute a vône. Je však čas sa rozlúčiť. Zajtra nás čaká Gruzínsko.

Z kopca sme zišli krátko po poludní. Niečo sme zjedli, zamávali pastierom a spustili sa opäť dolu do civilizácie. Dokonca do kolísky civilizácie.

Táto časť Turecka je doslova posiata stopami po dávnych kultúrach. Takmer v každom z množstva kaňonov či skalných brál sa nachádzajú tisíce rokov staré priestory, vytesané do pieskovcovej skaly.

My sme v meste Derinkuyu hľadali rozsiahle podzemné mesto … a našli sme servis.

Palivové potrubie Pinina je deravé ako ústa starej ženy, takže pamiatky idú na dnes bokom a na rade sú opravy. V každej z desiatich garáží v uličke popíja čaj iný majster – elektrikár, klampiar, zvárač, ten umí to a ten zas tohle… toto je presne miesto pre nás.

Po ukrutnom boji so zapečenou skrutkou vyberáme palivové potrubie a zisťujeme skutočný rozsah škôd. Potrubie je natoľko zhrdzavené, že miestny zvárač sa odmieta do neho púšťať. Nevadí. Peťo s rúrou sadá k turkovi do auta a vyrážajú hľadať iného. A čo ja s Tomášom? Pijeme čaj.

Miestny chalani sú proste fantastickí. Je pre nich obrovská pocta hostiť u seba chlapcov zo Slovenska, akurát netušia kde to je…

Peťo sa vracia so zavareným potrubím, jeho sprievodca po miestnych dieľnach od neho nechce ani korunu a okamžite nás pozýva na čaj. Neuveriteľné. Rád by som videl Slováka, ktorý by toto urobil pre neznámeho počerného mohamedána. Namontovať rúru, schovať zdvihák a ideme.

Predstavte si oblohu ožiarenú vychádajúcim slnkom, z ktorej visí stovka pestrofarebných, teplovzdušných balónov. Vznášajú sa nad spleťou kaňonov, dračích papúľ posiatych bielymi pieskovcovými zubami. To je Kapadokya.

Stan mám postavený na mieste, z ktorého sa bežne fotia obrázky na pohľadnice, na úzkom hrebeni rozdeľujúcom dve hlboké, vodou do hladka obrúsené rokliny.

Večer nám pri stolíku robí spoločnočnosť mladý španielsky pár – Joshua a Nerea. Tri roky sa pripravovali na veľkú cestu ich života. Byt v Barcelone vymenili za domov na kolesách, zarábajú si prácou cez internet. Keď vraj chceme vidieť balóny, musíme si privstať. Vzlieta sa ešte za tmy a o šiestej ráno je už po paráde.

Takto nás oklamať! So zalepenými očami márne hľadáme na obzore jediný balón. Piloti si dnes proste dali voľno. To ale nemajú šoféri Landroverov. O siedmej ráno pri nás vystupuje už tretia várka čínskych turistov. Proces sa nemení. Turisti sa narýchlo odfotia a potom si pripijú šampanským. Kým dopijú prvý pohár sú fotky v pojazdnej tlačiarni hotové a zarámované. To je biznis!

Doobedie trávime prechádzkou po mezdi rozprávkové skalné útvary. Ako do obrovských termitísk je do každého vytesaná miestnosť, chodba, či výklenok. Väčšie skaly ukývajú dokonca rozsiahle kresťanské kostoly, zdobené vyblednutými ornamentmi a maľbami svätých.

Kapadokya je obrovská, človek môže jej zákutiach blúdiť celý rok a vždy objaví nové, krásne miesta.

Je na čase otestovať palivové potrubie. Chvíľka napätia, benzín tečie … a kvapká na koleso. Takže plán B, lievik a hadica. Najväčší problém ale nastáva podvečer. Po pár hodinách jazdy stúpame na vysoký horský prechod. Podradzujem … a nič. Rýchlosti sa nám nedarí vpratať do svojich dráh ani obuvákom. Ešte že sme skoro na kopci, dole sa už nejako skotúľame. Len aby to nebola spojka …

Vybrali sme sa na sever. Šum Stredozemného mora sme zanechali ďaleko za chrbtom a začali naberať výšku na horských cestách tureckého vnútrozemia. Nevedeli sme, že je to vlastne cesta do praveku.

Pobrežné hory sú ako reklama na Stredomorie. Strmé svahy porasnené bylinkami a suchými krovinami si človek ľahko popletie s prírodou v Grécku, či Taliansku. Žeravé slno neúprosne rozpaľuje asfalt a okolo cesty sa večú zelené jašterice a pobehujú korytnačky (alebo tak nejako…).

A potom príde pád. Vo výške tisíc metrov sa tu rozkladá šírošíra náhorná plošina. Z jednej strany ju lemuje obrovské jazero Beysehir so zasneženými vrcholmi v pozadí. Na opačnej strane je iba šíry horizont.

Kempujeme pri jazere. Široká piesčitá pláž láka na štýlovú jazdu autom. Zdravý rozum však vyhráva a Pinin ostáva bezpečne zaparkovaný na ceste. Zatiaľ.

Turci majú pocit že ich autá zvládnu viac ako naša štvorkolka. Jeden po druhom ostávajú visieť zapadnutí v hlbokom piesku. Takže lano, navijak a ide sa vyťahovať.

Po hodine je skóre 2:1. Dve autá sme vytiahli, zapadnutý nákladiak musel prísť autožeriav. Týmto hrdinským činom sa z nás ale stáva miestna atrakcia a až do večera nemáme núzdu o nových kamošov a sladké turecké zákusky. Nakoniec nás do stanu vyháňa búrlivý vietor. Ešte že ten môj bol dobre zaťažený živou váhou.

Ten pravek som nespomínal náhodou. Ráz krajiny sa radikálne mení. Suchá polopúštna rovina sa miestami mierne vlní a zelená sviežou trávou a nízkymi ihličnanmi. Miestami sa z krajiny vynárajú fantastické skalné útvary hrajúce všetkými farbami, inokedy je všetko ako mesačná krajina. Vtredy na obzore odrazu vyrastie ona. Osamelá hora.

Červeným pieskom vysypaná cesta nás vedie do výšky 2000 metrov. Vysoko nad okolitou krajinou nám robia spoločnosť rodinky pastierov a ich kravy a somáriky. V prostých stanoch a kamenných búdach tu trávia celé leto. Úsmev je rovnaký v každom jazyku a láme rečovú bariéru. Od ženičky dostávame darom hrudu syra, miesne deti zas od nás dostanú sladkosti a bublifuk.

Ráno vyrážame. 3253 metrov vysoká hora Hasan Dagi je tak úchvatná, že ju musíme zdolať. Nástup pod kopec zvládame, hoci s vyplazeným jazykom (teda okrem Tomáša, ktorý sa ani nespotil). Značený chodník by sme hľadali márne. Každý sám sa vydávame hľadať najschodnejšiu cestu cez skalné zosuvy a snehové polia. Úspešne.

Chladnému vrcholu hory venujeme len pár minút a fotografií. Výstup na horu je možnost, návrat povinnosť. Tak len opatrne a vidíme sa dole.