Blog

Budíme sa do vône ihličia a smoly a šikovne balíme stany – po týždni konečne preschli.

Do národného parku Saklikent to máme iba kúsok. Miesnym lákadlom je úchvatný skalný kaňon – toho času zatvorený. Miestny predavač vstupného ešte sladko spí na terase reštaurácie. Iba sa prevalí na druhý bok a poprosí nás, aby sme mu dali ešte dve hodinky. Kaňon fotíme spoza zamknutej bránky a poberáme sa dalej. Ešte by tu mal byť nejaký vodopád, tak ho skúsime pohľadať.

A robíme dobre. Presne toto sme totiž hľadali. K vodopádu vedie tristo metrová trasa korytom potoka. S rebríkmi a lávkami si nikto neláme hlavu. Kto sa nechce namočiť, ďaleko sa nedostane.

My sa ale kúpeme radi. Minerálka z Pamukkale na nás zanechala hrubú vápenatú škrupinu, takže takáto prírodná sprcha sa skvele hodí.

Okúpaní a naraňajkovaní pokračujeme k moru. Nejedného našinca zláka ponuka cestovky na dovolenku v Antálilí. Kto skúsi, neobanuje. Južné pobrežie je proste nádherné. Voda je priezračne čistá a malé pláže schované medzi útesmi sú plné už teraz, na začiatku sezóny.

Som celkom rád že nemusím šoférovať. Doprava v Antálií ke proste strašná. Na dvojpruhovú cestu sa vedľa seba pohodlne vojdú 4 autá, stopky sú na ozdobu a nie je nič výnimočné stretnúť auto v protismere.

Kemping sa dnes nekoná. Na dnešnú noc nás vo svojom študentskom bytíku ubytuje erazmáčka Domča. Po dvoch semestroch v cudzine už vie celkom slušne po turecky a rozpráva nám kopec zaujímavostí o miesnej kultúre. Ďakujeme za všetko, bolo to super.

Ráno o deviatej sedíme na kopci a užívame si výhľad. Na jeho úpätí sa rozkladajú zrúcaniny antického mesta. No, zrúcaniny. Tritisícročný amfiteáter vyzerá lepšie ako letné kino v Starom Smokovci.

Pri tankovaní nastáva zrada. Prehrdzavené potrubie to už nevydržalo a benzín namiesto do nádrže vyteká na koleso. Ešte že sme v Turecku. V malom obchodíku pri ceste kupujeme lievik, hadicu a dokonca aj vytúžený navijak. Takto vyzbrojení môžme vyraziť do vnútrozemia pohľadať nejakého zvárača.

Hory. Sú rozľahlé, vysoké a neuveriteľne rozmanité. Z hodín zemepisu síce viem, že Turecko je hornatá krajina. Niečo takéhoto som ale nečakal. Hneď po odchode z Istanbul sa nám ponúkol nevšedný pohľad – na jednej strane more, na druhej zase zasnežený tritisícový končiar.

Po raňajkách v malom mestečku dohadujeme plán na dnešný deň. Po dvojdňovom oddychu by sa hodilo dať si trochu do tela. A práve na to sa skvele hodí menšia túra po tureckých kopcoch. Opúšťame hlavný ťah a začíname stúpať do kopcov. Horská cesta nás vedie pomedzi nové hotely, skoro z každého dvora sa leskne drahé nemecké auto. Avšak už nie dlho.
Prichádzme do horskej dedinky Bozdag. Domáci nám vďačne poradia smer na rovnomennú horu nad dedinou, nechápu však čo za bláznov sa chce v takom teple trepať kdesi na kopec.
Vydávame sa stúpať po chodníku … ktorý vzápätí mizne. Takže pekne po vlastnej osi – cez borovicové lesy a pichľávé húštiny, voňajúce mätou a oregánom.
Zmordovaní a doškriabaní vystupujeme na hrebeň, kde nás už čaká Tomáš. Ten sa mimochodom ani nezadýchal. Odtiaľto už poľahky trafíme na 2154 metrov vysoký Bozdag. Tu si teda viem predstaviť hrebeňovku.

Jazero vo vedľajšej doline je zrejme obľúbeným sviatočných cieľom miestnych výletníkov. Svedčí o tom promenáda aj kemp plný miestnych. Večer máme ešte možnosť otestovať navijak, ale ani pri najlepšej vôli sa nám nedarí vyslobodiť Turkovo auto zapadnuté v priekope. Ono by pomohlo, keby ho tých šesť chlapov trochu potlačilo, no akosi sa im nechce …

Budíme sa do tichého rána. Kempujúci Turci spokojne vyspávajú ešte dlho po rannej modlitbe. Pri našom odchode sa práve prevaľujú na druhý bok. Z jednej horskej cesty sa cez údolie hlboko pod nami presúvame na ďalšiu. Horské dedinky predstavujú ten pravý turecký vidiek. Presne takto som si ho predstavoval. Až na jeden rozdiel – je tu čisto. Turecké domy nie sú ošarpané, dvory sú upravené, ľudia usmiati. Popravde som očakával väčší zapadákov. Nič také sa však nekoná.

Skúste si vygoogliť pár fotiek z Turecka. S istotou natrafíte na obrázky snehobielych kamenných bazénikov s nebesky modrou vodou. Tak to je Pamukkale. S malou dušičkou obliekame plavky a radíme sa do dlhokánskej fronty na lístky. Azda sa nám podarí aspoň si namočiť nohy.

Predstavte si do bielej skaly vysielaný aquapark s liečivou termálnou vodou a výhľadom ako v Alpách. K tomu ešte pár desiatok hektárov travertínových skalných útvarov. A pozor! Ako bonus zrúcaniny mesta z tretieho storočia. V Pamukkale si každý príde na svoje. Stúpanie na vápencové bralo lemujú bazény s teplou vodou a liečivým bahnom. Voda steká priamo po širokom chodníku, takže sandále do ruky a hore pekne naboso. Komu by sa málilo vody, môže sa za príplatok okúpať v “antickom” bazéne. Ak vám nestačí prechádzka po gréckom amfiteátri, môže si skočiť do múzea. Nám to teda stačilo.

Posledným bodom dnešného programu sú zrúcaniny mesta Tlos. Pevnosť vytesaná do skaly vyzerá pri západe slnka naozaj impozantné. Od vstupu hlavným vchodom nás však odrádza pánko vyberajúci vstupné. Nevadí. Dáme si drobnú obchádzku k zadnému vchodu a za pár minút sa už driapeme hore bralom. A stojí to za to. Tisíce rokov staré múry odrážajú posledné lúče denného svetla. Na krvavo červenom obzore sa trblieta prvá hviezda a biely kosáčik mesiaca.

Nikdy som nebol vo väčšom a úchvatnejšom meste. Kilometrovník odpočítaval do mesta ešte dobrých 40 kilometrov a pred nami sa už začala vynárať panoráma televíznych veží a výškových budov ako z amerického filmu. Takto veľkolepo nás v to ráno privítalo mesto mnohých mien a vstupná brána do orientu. Takto okázalo víta svojich návštevníkov Istanbul.

Ráno opúšťame kempovisko v tureckom parku. Blízkosť mora nám už od včera nedá pokoj a my sa ponáhľame pohľadať pláž. Slnko svieti, voda láka, tak šup do plaviek. Letná sezóna sa ešte iba začína, no na chlapcov spod tatier je už voda teplá dosť.

Ubytovanie máme zarezervované priamo v historickom centre mesta a to znamená úzke uličky, hustú premávku a veľa, veľa trúbenia. V jednej chvíli nám dokonca chýbajú 2 centimetre k tomu, aby sme sa zasekli pod mostom. Peťo to ale zvláda bravúrne a po pár nechcených zachádzkach parkujeme kúsoček od hostela. No, hostel, ono je to skôr taká smiešna vežička – čo izba, to poschodie.

V Istanbule nie je núdza o dve veci – obchody a mešity. Hneď zkraja sa púšťame objavovať jedno i druhé. Z každého stánku sa vyškiera Turek s univerzálnym pozdravom – hello my brother, where are you from? Vyzbrojený skúsenosťami z poľských trhov sa púšťame rovno na Grand bazaar. Kryté trhovisko je skôr atrakcia pre turistov než poriadny bazár. Medzi kopami voňavého korenia, lepkavých sladkostí a fejkových kabeliek márne hľadáme vytúženú kladku na navijak či nový držiak na mobil. Pohľad je to ale úchvatný – korenia, šperky a porcelán hrajú všetkými farbami a s tých vôní sa až točí hlava.

Ešte v ten deň postupne obdivujeme všetky najznámejšie pamiatky – palác Topkapi, Hagya Sofiou, Modrú mešitu … samozrejme iba zvonka, veď na prehnané vstupné nemáme. Ešte si dáme krátkeho šlofíka na izbe a poďho pechádzať sa večerným mestom.

Veľmi som sa tešil na pravú tureckú kávu. Zbytočne. Tu sa totiž pije čaj. Veľa čaju. Pijú ho všetci, ale typickým obrazom je partia pánov v stredných rokoch, posedavších okolo malého stolíka na kraji ulice. A tie rozkošné čajové šálky … no ideálne na dvojitú slivovicu.

Ráno si dávame načas. Raňajkovať sa vyberáme do miestneho podniku. Vyberáme si prvý, čo neponúka to isté, ako Turci v Bratislave na obchodnej. Prechádzame sa uličkami mesta, plavíme sa lodným autobusom, ochutnávanie špeciality, pijeme čaj.

Istanbul sa dá objavovať donekonečna. Má svoje svetlé, ale ako každé veľkomesto, aj temné stránky. My sme si ho užili dosýta. Skoro ráno vyrážame objavovať to pravé Turecko.

Do vlaku som nastúpil ako starý tramp – s ťažkým batohom na pleciach, gitarou v ruke a s klobúkom na hlave. Miesto som si nehľadal, s posledného vagónu som postojačky pozoroval koľajnice hadiace sa známou krajinou, s ktorou sa na toto leto lúčim…

Pardon za teatrálny úvod, proste som si ho nedokázal odpustiť.
V Žiline z vlaku vystupujem a hľadám autobazár B&B CAR, v ktorom chalani práve olepujú Peťovho Pinina. Takto onálepkovaný vyzerá konečne ako nefalšovaný expedičný špeciál. Vďaka za všetko chalani.

S chalanmi sa vrelo lúčime a ponáhľame sa do Stankoviec dorobiť posledné úpravy na aute aj vybavení. Lúčime sa s kamarátmi, známimi aj rodinou. Tak, a dosť už sentimentu, nejdeme predsa umierať.

Nastáva deň D, a my už od samého rána nestíhame. Nakladáme auto až po strop a odhaľujeme, čo všetko nám chýba. Nevadí. V Trenčíne naberáme Tomáša a konečne v plnej zostave vyrážame brázdiť európske diaľnice.

Míňame Nitru, Komárno, Budapešť, Belehrad. Tma nás zastihne na odpočívadle, kde s láskavým dovolením srbských pumpárov rozkladáme stan kúsok za čerpačkou. Super nocľah. Budíme sa skoro. Po raňajkách na bulharskej hranici zastavujeme až za Sofiou … na pokyn diaľničnej policajtky. Odchádzame bez pokuty, ale zato s fotkou.

Ako sa dá zablúdiť na rovnej diaľnici? Nuž, ja to dokážem. Bez povšimnutia míňam jediný výjazd na 200 kilometrovom úseku diaľnice. Aspoň sa povozíme.
Strašiaka menom turecká hranica zvládame na 5 kontrol za necelú hodinku. Menej šťastia majú kamionisti, ktorí Turecko opúšťajú. Na diaľnici tvoria neskutočnú, 8-kilometrovú kolónu.

Po viac ako 1500 km sedíme v parku. Za spevu muezzína, znejúceho z minaretu, papkáme melón a grilované mäsko od rodinky na pikniku. Zajtra je pred nami veľká Malá Ázia.

Bolo to ešte v lete 2018 keď som si užíval leta na Slovensku.. 3 mesiace bez práce plné výletov dovoleniek, flákania sa… Proste nič čo by bolo spojené s prácou. Nikto ani len netušil že veci sa pohnú úplne novým smerom. Bol deň ako každý iný … toho dňa som mal cestu autom z Česka na Slovensko… nič neobvyklého, normálne som prišiel domov, pozdravil sa, mamina že či som hladný… ja že nie… a tak nič neobvyklé… zrazu telefón volá mi kamoš Miloš… “počuj nejdeš so mnou do Soblahova na chatu ? kamarát tam ide tak že by sme skočili na kofolu” si tak hovorím veď prečo nie nemám čo robiť – odpovedám že ANO a prídem po teba. Prišiel som po Miloša, kecáme ideme na chatu, stretávame sa z ďaľším kamarátom. Dáme kofolu, pokecáme a že teda ideme domov… nič neobvyklého. Nasadáme z Milošom do auta, kamoš ide svojim, a ideme si to dole z chaty. Po asi 5 tich minutách sme v dedine… prechádzame dedinu, slniečko svieti voda láka, pekne je… hudba hrá nahlas a tak si to ideme naspať domov… Vychádzame z dediny, ešte tak 5 km a sme doma….. cestu poznám, išiel som tadiaľ hádam 500x…. keď tu zrazu začalo pršať… a ako vám tak idem cez tú cestu 6tej triedy… kde krajnica sa mení v hlinu a výtlky sú jasnejšie ako slnko na oblohe… dostávam ŠMYK… a kedže som si neuvedomil že 1 minutu dozadu začalo pršať tak som nespomalil a už som sa krútil… no nebolo by to až také hrozné až nato že oproti išlo auto a to som tak dajako trafil mojím zadkom… mrzí ma to doteraz čo sa stalo a mám s toho celkom fajn velké ponaučenie…

Ale aby som to skrátil, pretože o tom by som vedel napísať jednu veľkú knihu ako sa má jazdiť, ako nejazdíme, čo dodržiavať a čo nedodržiavame….

takže už to skracujem 😀 😀 😀

Po 4 mesiacoch mi poisťovňa povedala že je auto na “totálku” a že sa to opravovať nebude, že mi ale vyplatia nejaké peniaze… kedže auto bolo na Lízing, tak doplatili to čo chýbalo a mne nejaké tie drobné poslali naspať 😀

No a teraz že ČO??? Povedzme si popravde ÁNO mám rád autá… prešiel som všetky naozaj asi všetky autobazary a showroomy…. bol som naozaj blízko a už som mal aj prá tipov že čo mi bude parkovať pri dome… ale osud to asi chcel trošku inak…

Ako som tak chodil a pozeral tie autá… stále viac a viac mi napádala myšlienka že tie peniaze z poistky použijem na niečo iné… na cestovanie… a čo sa zrazu stalo…. kedže mám tie autá rád a auto je pre mňa ako pre pekára múka, tak si hovorím no nové nebude, ale bude auto do Mongolska 😀

Prečo zrovna Mongolsko ?? – je to prosté… je to taký sen sa tam pozrieť… už to mám v hlave dlho dlho dlho a tak si hovorím keď bude auto ide sa do Mongolska 😀

Takto vznikol nápad a začala realizácia MONGOLSKO 2019

Viem že sa to nemuselo stať… a že mám byť opatrnejší… to všetko dobre viem.. veď som profesionálny šofér… ale aj napriek tomu že som za volantom 8 hodín denne tak aj ja som omylný a hold urobil som chybu…. chybu ktorú nikomu neprajem… chybu ktorú budem vždy ľutovať aj sa z nej tešiť 🙂 pretože ma posunula niekam kde by som bez nej nebol… ale naozaj nedoporučujem BÚRAŤ … radšej to spravte inak ako ja 😀

Až na okraj sveta… možno že aj takto pateticky by sa dala nazvať naša cesta, ak by zostala pri pôvodnom pláne. Pláne s krycím názvom Vladivostok.

Otváram Peťov inzerát a hľadím na mapu. Dobre, po dlhej ceste cez Áziu sa dostaneme až na ruský Ďaleký východ. Ale čo potom? Z Vladivostoku domov môžeme letieť, prípadne si dopriať dvojtýždňovú cestu vlakom po legendárnej Transsibírskej magistrále. V zdanlivo perfektnom pláne sa však objavuje vážny problém – auto.

Peťovo malé autíčko sa začínalo pomaličky podobať na expedičný špeciál. Stálo ho to kopec času a námahy, o peniazoch ani nehovoriac. Stále menej sa mu preto pozdávala myšlienka zanechať po výlete svoje vozidlo niekde na opačnom konci sveta. Dve magické anglické slovíčka low cost, ktoré sprevádzajú celý náš trip, zas nepriali nápadu naložiť auto do kontajneru a poslať ho domov loďou. Auto sa teda vráti na Slovensko spolu s nami!

A tak si sadám za počítač a začínam klikať do mapy. Turecko, Gruzínsko, Arménsko, Azerbajdžan… na nete aj vo všemožných bedekroch hľadám prírodné i kultúrne pamiatky a lokálne zaujímavosti. Trasa naberá kontúry a kľukatí sa uličkami starobylých miest a údoliami vysokých pohorí. Každú chvíľu pristihujem samého seba pri tom, že sa usmievam od ucha k uchu ako blbec. Už teraz sa vidím ako ležím na karimatke v tieni neznámeho kaukazského končiara. Irán, Turkmenistan, Uzbekistan… v hlave už počujem spevy muezínov zvolávajúce pravoverných k rannej modlitbe.  Tadžikistan, Kirgizsko a Kazachstan… cítim ako mi zaľahlo v uchu  na jednom z pamírskych horských sediel. Pri brehoch Bajkalu to napokon stáčam na juh a plánujem veľký finiš – Mongolsko!

Spiatočná cesta povedie cez rozľahlé Rusko. Ak nám na konci leta zostane ešte trocha času, stihneme ešte návštevu cárskeho mesta na Neve a Jantárová cesta nás napokon privedie až domov.

Zadajte názov súboru – hlási program keď ukladám finálnu trasu. Bez dlhého rozmýšľania napokon píšem: KAMPET – Mongolsko 2019.

Bol 24. október. Hlbokým nádychom som si dodal odvahu a napísal som:

• Ahoj, pozeral som ten tvoj inzerát na spolucestovateľa a dosť ma to zaujalo, je to ešte aktuálne ???

Odpoveď na seba nedala dlho čakať.

• Áno, hľadám niekoho kto je veselý a nenáročný… treba mať chuť, úsmev, odvahu a dosť času…

Peťo Piršel je už na prvý pohľad chronický optimista. Chalan, pre ktorého nič nie je problém a slovo nie  neznamená odpoveď. Keď mu Slovensko začalo byť malé, presťahoval sa za prácou na Britské ostrovy. Keď mu prestala stačiť Európa, kúpil si malé terénne auto a začal ho pripravovať na cestu do neznáma. Ideu už mal, prostriedky tiež. Čo mu chýbalo bol človek, ktorý by mu na ceste robil spoločnosť.

Začal som nesmelo:

• Volám sa Martin a v živote som necestoval mimo Európy.

• To nevadí, máš nejaké skúsenosti a chuť vyraziť. To je hlavné.

Tento prístup sa mi pozdával. Peťo v tom mal jasno. Veď predsa to je dôvod, prečo ľudia cestujú, aby zažili niečo nové, doposiaľ nepoznané. Neskúsenosť a nevedomosť predsa nie sú prekážkou. Sú to len biele miesta v cestovateľskej mape ľudskej mysle. Miesta, o ktorých existencií vieme, ale až doposiaľ boli pre nás ako dávne, neznáme krajiny označené varovaním hic sunt leones – krajina levov.Stačí ich objaviť a zaplniť biele miesta vlastným dojmom a zážitkom.

Trvalo len pár týždňov, kým Peťo zistil, že môj záujem je vážny a začal so mnou počítať.  

• Tak dobre, Martin, vidím že to berieš vážne. Pred cestou nás ešte čaká kopec príprav. Poďme si rozdeliť úlohy…

Je jeseň 2018. Práve mám medzi prednáškami. Sedím za počítačom, pijem kávu a krátim si dlhú chvíľu lustrovaním cestovateľských portálov a rýchlou cestou okolo sveta na ľahko – kurzorom po mape. Zrazu dostávam správu od Toma, stojí v nej:

 „Čau Maťo, chalan zháňa parťákov na cestu do Ázie, nemáš záujem?“

„Ha, jasné žeby som chcel, keby som len mohol, ale nedá sa.“

Tom na vlastnú päsť precestovaný kusisko sveta, vždy som obdivoval že má na to gule. So smutným povzdychom surfujem ďalej. Neskoro. Za ten krátky moment sa mi do mysle stihol vkradnúť votrelec, úplne nepatrná drobná myšlienka. Prechádzam si inzerát odznova, hmm, nejaký Peťo Piršel, autom do strednej Ázie, na celé leto. Odrazu dostávam šialený nápad. Prečo nie veď ja môžem ísť, ba čo viac, ja MUSÍM, toto je predsa príležitosť ktorú si nemôžem nechať ujsť. Vzápätí píšem Peťovi správu. A začínam plánovať trasu …